Základné info
Úvod do histórie...
Dejiny obce Dobrá Voda sú úzko späté s dejinami mohutného hradu, ktorý stojí nad obcou. Hrad nebol nikdy dobytý, len viackrát vyhorel a dnes je celkom v ruinách. Počiatky osídlenia obce nie sú presne určené nejakým konkrétnym rokom, siahajú až do praveku. Písomné zmienky o obci sa uvádzajú v 12. storočí. Osídlenie je určite staršie ako písomné správy, dala by sa predpokladať kontinuita od veľkomoravského obdobia. Pri skúmaní počiatkov treba zohľadniť veľa súvislostí, skutočností, pravekého osídlenia, osídlenie okolitých dedín, historické správy atď.
V 13. storočí sa v listine kráľa Belu IV. (1235 -1270) z roku 1262 sa spomína vrch "mons Dobravada", latinsky "Bona Aqua". Tento názov "pramení" zrejme z vody, ktorej množstvo prameňov bolo rozložených v chotári obce. Tu pri rímskokatolíckom kostole Narodenia Panny Márie vyviera spod skál aj silný prameň riečky Blava. Dobrá Voda ako osada sa uvádza v roku 1394. Zemepánmi obce, ktorú spravoval richtár, majúc na pomoc neskoršie dvoch konšelov, dvoch obecných šafárov a sedem prísažných, boli oddávna držitelia hradu: najskôr Abovci, od roku 1394 Stibor I. zo Stiboríc, od roku 1434 kráľovská koruna, potom od roku 1436 kráľovský pokladník, neskoršie palatín Michal Országh z Gúthu, v 16. storočí Štefan Lossonczy, od roku 1569 Ján Chorenyi a od roku 1583 Krištof Ungnád. V posledných storočiach sú tu zas pánmi bohatí šľachtici najskôr Erdödyovci a potom Pálffyovci.
Ako hádam všade, ani Dobrej Vode sa nevyhli pohnuté obdobia, časté prírodné pohromy, vojnové udalosti, veľké epidémie, ktoré narušovali pokojný vývoj a rast obce. Aj zemepánsky útlak v nemalej miere pôsobil na život obce.
Najstaršia história...
Osídľovanie Slovenska, a teda i Dobrej Vody a jej okolia, prechádzalo viacerými vývojovými obdobiami, ktoré sa odohrali v priebehu niekoľkých tisícročí. Nik už nespočíta tie tisíce ľudských jedincov, či desiatky kmeňov a národov, organizovaných skupín alebo bojových družín, ktoré sa vystriedali od úsvitu dejín až po dnešné časy v tomto kraji. Využívali jeho prírodné bohatstvo, ale zároveň zanechali po sebe stopy ľudskej civizácie pre nasledujúce generácie.
Chotár Dobrej Vody bol osídlení už v priebehu mladšieho úseku staršej doby kamennej - paleolite /pred 38 - 14 000 rokmi pred n. l./. V chotári obce sa našli aj kosti mamuta. Osídlenie mladšej a neskoršej doby kamennej - v neolite a eneolite / 5 - 2 000 rokov pred n. l./ dokladajú nálezy kamenných sekier a sekeromlatov, vyorávaných na poliach v katastri obce, najmä po 1. svetovej vojne na Záblaví. Vtedy si predchodca dnešného človeka ku koristníckemu spôsobu života začal vyrábať prvé jednoduché nástroje, hlavne zbrane z kameňa, kostí a dreva. /Luky, hroty šípov a nože vyrobené štiepaním kameňa. Objavujú sa i prvé umelecké predmety/. V chotári obce /lokality - Vlasačka, Zahumence a Skalky/ sa však nachádzali viaceré sídliská z neolitu, eneolitu, ako o tom svedčia mnohé nálezy črepín a rôznych kamenných nástrojov zo širšieho rámca lengyelskej i badenskej kultúry. Našli sa tu i kosti prahistorických zvierat. V tej dobe sa už človek pomaly usádzal a začal sa venovať prvotným remeslám - hrnčiarstvu, košikárstvu, tesárstvu, tkáčstvu, ale hlavne poľnohospodárstvu.
Z mladšej doby bronzovej sa v chotári obce zatiaľ našli len drobné nálezy - črepy.
Potom sa už na našom území striedali rôzne kmene a národy. V tzv. dobe laténskej od roku 500 pred Kristom do prelomu letopočtov sa tu zdržiavali Skýti a Tráci, ktorých vytlačili Kelti, ktorí povzniesli hospodársky i spoločenský život na vysokú úroveň. Mali rozvinutú poľnohospodársku výrobu a z remesiel ovládali ťažbu a spracovanie kovov. Na našom úzení začali raziť mince a rozvíjať obchod. Poznali pluh a iné pracovné nástroje. Vynikali i v hrnčiarstve.
Prvá a najstaršia správa o Slovanoch pochádza z roku 448, v liste byzantskému cisárovi, v ktorom sa píše o ľude, ktorý žije v karpatskej kotline: " pije medovinu a požíva stravu". Je isté, že Slovania už v 2. a 3. storočí postupne prenikali karpatskými priesmykmi od severu do celej Podunajskej nížiny až na Balkán do Macedónie a postupne zaujali tento priestor až po Čierne a Stredozemné more, kde sa usadili ako roľníci. Slovania hospodárili extenzívne, čo si vyžadovalo veľké plochy pôdy. Po smrti vodcu Avarov - Kagana Bajana sa Slovania okolo roku 620 vzbúrili proti krutej nadvláde a pod vedením franského kupca Sama, ktorého si zvolili za kráľa, zbavili sa avarskej nadvlády a vytvorili základ nadkmeňového útvaru Slovanov - Samovu ríšu, ktorá zanikla v roku 659, keď jej územie obsadil bavorský kráľ Karol Veľký. Samo /623-657/ zjednotil slovanské kmene /Lužičanov, Čechov, Slezanov, Moravanov a Slovákov/ a tak zriadil na Slovensku prvý spoločenský útvar vojensko - obrannej povahy - Samovu ríšu.
Svätopluk /870 - 894/ sa zmocnil Veľkej Moravy, keď dal svojho strýka Rastislava Nemcom. 14. mája 870 Rastislava odvliekli do zajatia v Regensburgu.
Je známe, že Slovania si budovali obranné zariadenia formou tzv. hradísk, ktorých hlavná úloha spočívala v ochrane. Z tohto dôvodu hradiská mali predovšetkým pevné valy - opevnenie, ktoré bolo jej najdôležitejšou súčasťou.
Trnavská sprašová tabuľa i priľahlé malokarpatské údolia patrili od pradávna k územiam vhodným na osídlenie človekom. Dôležitú úlohu pri osídľovaní obce určite zohral i prechod cez Malé Karpaty.
Pravdepodobné slovanské - slovenské kostrové pohrebisko bolo rozrušené v intraviláne Dobrej Vody, v polohe Dolný koniec. Črepy keramiky z 10. - 11. storočia sa našli aj na ďaľších miestach v intraviláne a extraviláne obce západne od prameňa Mariáš, nad kaplnkou Najsvätejšej Trojice, na kóte 351 m. podľa mladších nálezov črepov a železných hrotov šípov v priestranstve opevnenom valom a priekopov možno tu predpokladať existenciu stredovekého hrádku spred 15. storočia. Stredoveké nálezy hlavne črepov sa zistili aj v intraviláne obce a v priestore hradu a hradného kopca.
Obec i okolie zatiaľ neboli dostatočne archeologicky preskúmané, preto nemožno podať podrobný obraz predhistorického osídlenia Dobrovodskej kotliny. Archeologický prieskum v chotári obce vykonával predovšetkým Peter Novák - pracovník Archeologického ústavu SAV v Nitre a Západoslovenského múzea v Trnave.
Dejiny Dobrej Vody a jej okolia úzko súvisia aj s cestou vedúcou z Považia cez Dechtice, Dobrú Vodu a Dobrovodskú kotlinu ďalej na Brezovú pod Bradlom, či Hradište pod Vrátnom, a potom na Holíč, Hodonín a na Moravu. Trasa cesty mala miestny význam. V ranno feudálnom osídľovaní hrali veľmi dôležitú úlohu cesty vedúce cez Malé Karpaty. Tieto cesty nemali častokrát ani kamenný základ, ani povrch z piesku.
Po vzniku Uhorského štátu ostala zachovaná kontinuita osídlenia územia slovenským obyvateľstvom.
Základy v štátnej a cirkevnej organizácii včasnofeudálneho uhorského štátu, boli položené na troskách Veľkej Moravy. Kráľ Štefan I. zriadil v Uhorsku cirkevnú štruktúru, inicioval zakladanie kostolov a kláštorov. Založenie Nitrianského biskupstva môžeme datovať do roku 880. Jeho dočasný zánik spadá do začiatku 10. storočia. Od roku 1302 sa nitrianski biskupi stali dedičnými županmi. Obec Dobrá Voda bola od stredoveku súčasťou Nitrianskej stolice - neskoršie župy.
V rokoch 1241 - 1242 spustošili územie juhozápadného Slovenska Tatári, ktorých zjednotil Džingischán - oddiely pod vedením Ordu chána sem prenikly cez vyplienené Sliezko a Moravu. Kadiaľ šli tade rabovali, lúpili, podpaľovali a vraždili. Tatári boli vychovaní k veľkej odvahe, bojovnosti a krutosti voči nepriateľom. Po tatárskom vpáde sa hospodárstvo krajiny oživovalo len veľmi pomaly. Súdobý kronikár opisuje vpád Tatárov: "Tatári vtrhli s 5 000 ozbrojencami do Uhorska. Kráľ Belo IV. sa s nimi stretol v boji pri rieke Slanej, v ktorom ho premohli. V bitke zahynulo takmer celé vojsko uhorskej krajiny. Sám kráľ Belo IV. ušiel k moru, kam ho Tatári nemilosrdne prenasledovali. Tatári zostali v uhorskej krajine takmer dva roky. A pretože Uhri v tom čase nemohli siať, po ich odchode zahynulo omnoho viac ľudí, než koľko bolo odvedených do zajatia a zabitých mečom". Po tejto skúsenosti začal kráľ Belo IV. stavať po celej krajine sieť gotických hradov a niektoré staré drevené hrady premenil na murované. Od tejto doby sú dejiny obce Dobrá Voda úzko späté s dejinami hradu a panstva Dobrá Voda.
Činnosť a pohyb tatárských oddielov na území západného Slovenska je však nejasná a zachovalo sa len málo záznamov o týchto udalostiach.
Privilégia a výsady mestečka
Funkcia a vážnosť obce sa zvýšila udelením výsad, ktoré neboli typické ani pre počtom obyvateľstva väčšie obce tej doby. V starých časoch uplatňovalo poľné mestečko Dobrá Voda výsadu oslobodenia od platenia štátnych a župných daní, a to u panovníkov: Ferdinanda III. /(1608) 1637 - 1657/, Leopolda I. /(1640) 1654 - 1705/, Karola III. /(1685) 1711 - 1740/. Panovníci tieto privilégia uznávali a potvrdzovali. Kráľ Ferdinand III. v liste vydanom pre Dobrú Vodu uvádza, že Dobrovoďania sa naňho prosebne obrátili, aby boli oslobodení od kráľovských a župných daní, odvolávajúc sa na výsadný list získaný v dávnejších časoch, podľa ktorého túto výsadu užívali už za panovania mnohých kráľov, o čom svedčili staršie hodnoverné výsadné listiny, ktoré sa neskôr v dobe nepokojov stratili. Listinou z 28. septembra 1437 cisár Žigmund Luxemburský oslobodil Vrbové /Warb/, Čachtice /Chechte/, Dolný Lopašov /Lopaso/, Dobrú Vodu /Johkew/ a Modru od platenia mýta a tridsiatkového poplatku. Oslobodenie od tohto poplatku, ktorý predstavoval 3,33 % hodnoty prepravovaného tovaru, patrilo medzi jednu zo základných mestských výsad a napomáhalo obchodnej a trhovej činnosti. Tridsiatnikové poplatky predstavovali nezanedbateľný príjem do kráľovskej pokladnice. Pohyb tovaru bol preto kontrolovaný.
V 15. storočí (1467) dostala Dobrá Voda od kráľa Mateja Korvína (1443 - 1490) výsady mestečka - oppidum (táto listina sa nezachovala) s právom na 4. výročné jarmoky:
Pri jarmoku sa panstvo staralo o poriadok, správnosť mier a váh a o prístup na jarmočnisko, ktoré sa nachádzalo pri farskom kostole. Od predávajúcich sa vyberalo stojné, poplatok za miesto. Z poddanského predaja boli vyňaté niektoré tovary (tabak, soľ, med, vosk,..), monopol na ich predaj malo panstvo. Tieto jarmoky pretrvávali približne do konca 19. storočia, pretože nemali takú úroveň ako jarmoky v okolitých obciach, aj prístupové cesty neboli v dobrom stave. Jarmoky sa nekonali iba pre poľnohospodárske produkty, ale i pre výrobky remeselníkov, jednak domácich, ale aj cudzích výrobcov z okolia.
Názov alebo titul mestečka - oppidum dostávali v období feudalizmu dediny, ktoré spĺňali určite stanovené podmienky /hospodársky rozvoj, remeslá, trhy, ...,/, tieto obce mali výhodnú polohu v blízkosti ciest alebo hradu, boli strediskami panstiev, sústreďovali sa v nich remeslá a obchody, z ktorých plynuli značné príjmy do pokladnice zemepána.. Takéto obce mali potom i väčšie množstvo obyvateľov ako okolité obce. Titul mestečka sa spájal s udelením niektorých výsad, ktoré udeľoval panovník alebo zemepán. Zemepánske poddanské mestečká dostávali napríklad právo voliť si samosprávu s richtárom /fojt/, trhové právo s konaním jarmokov a mnohé iné. Svojím hospodárským významom prevyšovali okolité dediny.
Kapitán Ján Švehla a Bratríci
V 15. storočí českí husiti podnikli viacero vpádov - "spanilé jazdy" na Slovensko, za účelom lúpenia. Husitské vojny začali od roku 1419. Už vojská prvej husitskej výpravy pod vedením Prokopa Holého v druhej polovici februára 1428 vyrabovali a vypálili mnohé dediny v okolí Trnavy. Husiti takmer tri roky /1432 - 35/ mali svoju posádku v Trnave pod vedením Blažka z Borotína, odkiaľ ovládali široké okolie a spôsobovali obyvateľstvu veľa útrap.
Uhorský kráľ Matej Korvín viedol boje proti bratríkom na juhozápadnom Slovensku /január 1467/. Kráľovskému vojsku veli Blažej Maďar. Po boku kráľa Mateja Korvína sa tohoto boja zúčasnil aj Ján Jiskra z Brandýsa. Jedna posádka, do 3 000 husitským bojovníkov zjednotených na jeseň 1466 pod vedením Jána Švehlu /1420 - 1467/, táborila v opevnení vo Veľkých Kostoľanoch, v okolí kostola sv. Víta. Odtiaľ bratríci podnikali lúpežné výpravy do okolia Trnavy, Bratislavy, na Považie a rabovali. Historik Bonfinius v spise "Rerum Ungaricarum Decades", v roku 1598 napísal v súvislosti so Švehlovým husitským táborom pri Veľkých Kostoľanoch jednu vetu: "Dvesto neviestok a len tristo mužov zanechal v hrade." Aj zdanlivo veľké idey sa môžu utopiť v bahne… . Kráľovo vojsko v úsilí vyhnúť sa zbytočným stratám obkolesilo tábor 6. decembra 1466 a snažilo sa bratríkov vyhladovať. Kráľ osobne prišiel na bojisko pri Veľkých Kostoľanoch a vyzval Švehlu, aby sa vzdal. Veliteľ obliehaných bratríkov Švehla vidiac, že ich kráľ hodlá vyhladovať, ponúkol, že hrad opustí a nebudú bojovať, ak mu kráľ Matej dovolí slobodne odísť. V noci 22. januára 1467 sa podarilo Jánovi Švehlovi a niekoľkým bojovníkom utiecť z obkľúčenia. Švehla sa pokúsil o bojovú lesť. Časť jeho bojovníkov urobila výpad z hradu cez južnú bránu, aby upútala pozornosť Matejových vojsk. Zatiaľ Švehla s časťou najvernejších prívržencov prešiel cez ľahký most na severnej strane hradu, šance. Po čase sa ich podarilo zajať. Kráľ Matej Korvín sa s nimi kruto vysporiadal. 150 bratríkov s ich veliteľom dal na kopci oproti pevnosti obesiť. Posádka hradu otrasená týmto pohľadom sa vzdala. Bratríci boli po dlhom obliehaní tábora definitívne porazení, dňa 29. januára 1467 sa vzdali pre nedostatok potravín a vody. Jazda pobila vyše 2 000 Švehlových vojakov a vyše 250 zajala. Boli rozdrvení v boji na Manivieri, medzi Veľkými Kostoľanmi a Radošovcami.
V roku 1466 sa pokúšali zmocniť aj Trnavy. Ján Švehla bol zbeh z Matejovho kráľovského vojska, ktorý zjednotil zvyšky bratríckych bojovníkov, bol ich hajtmanom. Hovorilo sa, že Švehla pochádzal z rytierskej rodiny, že sa zúčastňoval na rytierských turnajoch na panovníckom dvore, a že bol kedysi Matejovým obľúbencom. Podľa legendy márne po ňom pátrali, pretože svojmu koňovi dal opačne pribiť podkovy. Na jeho hlavu bola vypísaná veľká odmena. Vraj ho chytili sedliaci Vincent a Matej z Turej Lúky za pomoci dobrovodských žien, ktoré ho spoznali na Hlávke, keď si napájal koňa. Ženy prali bielizeň, keď zrazu pricválal unavený jazdec. Opýtal sa ich, ktorou stranou sa ide na Moravu. Keď napojil koňa, zmizol za zákrutou. Tu si ženy všimli, že stopy koňa v snehu ukazovali opačný smer. Pokrútili hlavami a na čudného jazdca upozornili svojich mužov. Jána Švehlu zlapali na staroturianských kopaniciach. Najprv ho odviedli do Čachtického hradu, ktorý patril tak ako Dobrá Voda Orszaghovcom. Tu bol väznení. Kapitán hradu so strážami ho zase spútaného priviedol do kráľovského tábora pri Veľkých Kostoľanoch. S ťažkými okovami stál pred kráľom Matejom Korvínom, ktorý mu vraj povedal: "Vidíš, Švehla, predsa si neušiel mojej pomste. Zradil si ma, bojoval si proti mne a ešte si chcel aj ujsť. Za to odvisneš!" Kráľ Matej Korvín dal zajatých bratríkov popraviť na šibenici 29. januára 1467, na vŕšku pred hlavnou bránou Kostolianskej pevnosti. Stáli tu tri rady šibeníc pre bratríckych vojakov. Na najvyššej z nich odvisol sám vodca bratríkov Ján Švehla. Tu skončil svoj život kapitán Ján Švehla na výstrahu. Po jeho pravej strane odvisol bratrícky kňaz a po jeho ľavej strane jeho zbrojnoš. Bitka pri Veľkých Kostoľanoch znamenala definitívny zánik bratríckeho hnutia na Slovensku. Týmto Turá Lúka /3. februára 1467/ a Dobrá Voda /1467 ?/ získala ďalšie privilégia, ktoré boli sľúbené za polapenie Švehlu.
Časť bratríkov prešla do Matejových služieb, do žoldnierského tzv. "Čierneho vojska" - žoldnierske vojsko, časť bola popravená a ďaľšia časť bola uväznená v budínskom väzení. Aj ženy a deti zajaté v bitke pri Veľkých Kostoľanoch putovali do tmavých žalárov pod Budínským hradom, mnohých z nich dal neskôr kapitán Budínskeho hradu, Michal Czobor utopiť vo vodách Dunaja. Čierny pluk založil kráľ Matej Korvín v roku 1462, keď prijal do žoldu Jiskrove a Komorovského vojská a v roku 1467 zvyšky Švehlových vojakov, porazených v bitke pri Veľkých Kostoľanoch. Tento vojenský útvar bol spoľahlivým základom všetkých vojnových výprav kráľa Mateja Korvína. Názov mal podľa farby oblečenia. Po bitke pri Veľkých Kostoľanoch boli poddaní trnavského okolia oslobodení od platenia daní. Na krátky čas si Slovensko trochu vydýchlo. Obyčajný ľud mal pred bratríkmi strach. V dobových prameňoch sa o bratríkoch hovorí ako o zbojníkoch a zlodejoch, ktorí na svojich výpravách brali všetko, čo malo akú takú hodnotu.
Len čo sa skončili boje s husitmi, prenikli v roku 1468 na juhozápadné Slovensko vojská českého kráľa Jiřiho z Poděbrad, ktoré dobyli a vypálili aj mesto Trnavu.
Revolúcia 1848/1849
19. storočie charakterizuje začiatok slovenského národného obrodenia. Roku 1848 prebehla Európou revolučná vlna. Revolúcia v Uhorsku v rokoch 1848/49 otvorila Slovensku cestu k novému spoločenskému poriadku iba veľmi obmedzene. Zrušilo sa síce poddanstvo - marec 1848, ale i naďalej pretrvávali feudálne prežitky, ostávala roľnícka otázka nedoriešená. Pozemkovej aristokracii zostalo i naďalej 60% všetkej pôdy. Drobní roľníci nad 15 jutár boli v mizivej menšine. Zrušenie podanstva bolo v počiatkoch pre roľníkov finančnou záťažou, lebo museli zaplatiť určenú dávku ako výkupné. V poddaných v tom čase začalo rásť sebavedomie a národné uvedomenie.
Na základe urbárskeho nariadenia, ktoré bolo súčasťou cisárského patentu z roku 1853, sa postupne vykonávala tzv. segregácia a neskôr komasácia pozemkov - sceľovanie, úprava držby pozemkov, podľa ktorej pozemky ležiace v rôznych častiach chotára vymerajú sa všetkým zúčastneným vlastníkom tak, aby každý podľa možností dostal svoj prídel v celosti. Podľa novovzniknutého stavu sa vykonala registrácia a zápis do Pozemkovej knihy obce /grundbuch/.
V roku 1848 vyvrcholil na Slovensku sociálny a politický zápas, ktorý bol vyjadrený politickým, revolučným a národným programom "Žiadosti národa slovenského", Liptovský Svätý Mikuláš 11. mája 1848. Slováci v nich žiadali uznanie a zabezpečenie slovenskej samobytnosti. Uhorsko sa malo premeniť na krajinu rovnoprávnych národov s vlastnými národnými snemami. V celouhorskom sneme mali mať národy rovnomerné zastúpenie. Slovenčina sa mala stať úradným jazykom v slovenských stoliciach. Žiadosti obsahovali aj požiadavky reforiem politického systému, všeobecné a rovné hlasovacie právo, zrušenie poddanstva pre všetkých roľníkov bez rozdielu a vrátenie pôdy, ktorú im zemepáni v predchádzajúcom období neoprávnene odobrali. Porevolučné roky v habsburskej monarchii vyvrcholili rakúsko - maďarským vyrovnaním v roku 1867. Memorandum slovenského národa /1861/, založenie Matice slovenskej /1861/ a vznik spolku Svätého Vojtecha /1870/ sú najvýznamnejšími udalosťami tohoto obdobia.
Vysťahovalectvo
Koncom 19. storočia sa začína u nás obdobie vysťahovalectva. Toto vysťahovateľstvo bolo dôsledkom silnejúcej maďarizácie a z toho vyplývajúceho útlaku, biedy a chudoby. Do zámoria - do USA a Kanady a iných krajín odchádzali nielen chudobní a nemajetní občania. Odchádzali aj za vidinou lepšieho zárobku a zbohatnutia. O počte vysťahovaných osôb neexistujú žiadne presné údaje. Občania odchádzali cez Prahu a prístavy Brémy a Hamburg nelegálne. V mnohých prípadoch odchádzali za prácou len muži a po rokoch sa vracali s ušetrenými peniazmi. Aby si potom za prinesené peniaze zakúpili role, postavili domy, vyplatili dlžoby, atď.. Muži pracovali väčšinou v baniach a v železiarňach, v Pennsylvánii. Pittsburg a blízke okolie sa stalo hlavným strediskom amerických Slovákov. Niektorí pracovali aj na farmách. Po príchode do USA boli naši krajania postavení tvárou - tvár spoločenskému mechanizmu, ktorý im bol cudzí. Bol to celkom iný svet ako ten, v ktorom žili. Niesli si so sebou ilúzie o bohatej krajine s bohatými zárobkami - americký sen. Čoskoro po príchode do USA stratili ilúzie, ale dokázali nájsť realitu, že o sebauplatnenie musia bojovať. Na prácu sa pozerali ako na prvoradú a rozhodujúcu činnosť človeka, ktorá je podmienkou prežitia, ale aj cestou prežitia, ale aj cestou, ktorou sa dostane k splneniu svojich túžob, k ekonomickým istotám pre seba a svoju rodinu a k zabespečeniu svojho potomstva. Postupne sa vytvorili viaceré slovenské komunity, ktoré si uchovávali svoje zvyklosti i slovenské povedomie. Prvými spoločenskými strediskami boli fary. Sieť spolkov sa postupne rozrastala. Vysťahovalectvo značne oslabovalo substanciu slovenskej spoločnosti v Uhorsku a pokračovalo aj v 20. storočí. Často to bolo dôsledkom straty zamestnania poľnohospodárských robotníkov na majeroch.
Slovenská ľudová strana videla v roku 1924 politickú situáciu na Slovensku takto: "Politicky sme sa oslobodili od Maďarov - hospodársky sme padli za obeť Čechom. Maďari nás politicky utláčali, znásilňovali, ale dali chlieb - Česi nám dali politickú slobodu, ale vzali chlieb…"
I. svetová vojna
Až do roku 1914 žila obec pokojným životom. Všetko sa však zmenilo po atentáte na následníka habsburského trónu Františka Ferdinanda de Este, ktorý bol v Sarajeve zabitý 28. júna 1914 spolu so svojou manželkou Žofiou, rodenou Chotekovou (vzdialenou príbuznou dolnokrupských Chotekovcov). Vojna veľmi tvrdo zasiahla do života obyčajných ľudí. Dňa 28. júla 1914 Rakúsko - Uhorsko vypovedalo vojnu Srbsku a onedlho aj Rusku. A tak začala vojna, ktorú Európa nepoznala od začiatku 19. storočia.
Dňa 31. júla 1914 František Jozef I. vyhlásil všeobecnú mobilizácia. Mobilizácia bola vyhlásená obecným bubeníkom a mobilizačnými vyhláškami. Od 28. júla 1914 - novembra 1918 narukovalo z obce 215 mužov vo veku od 18 - 50 rokov. Z nich 29 padlo, 22 ostalo invalidmi a 50% z nich bolo ranených, niektorí i viackrát.
Vo vojne padli títo: ženatí - Benedikovič Ján, Benedikovič Eduard, Danko Ján, Danko Gašpar, Dúbrava Gregor, Dzurek Andrej, Gašpar Jozef, Gašpar Medartd, Lukačovič Ján, Lukačovič Valent, Pavlovič Vilhelm, Sládek Martin, Špaček Ján.
slobodní - Ažaltovič Ľudovít, Chmela Karol, Danko Tomáš, Holeš Florián, Holleš Ľudovít, Hladík Jozef, Knazovič Jozef, Knazovič Pavol, Krištofik Jozef, Lukačovič Jozef, Mikláš Tomáš, Pavlovič Gejza, Púdela Jozef, Velba Jozef, Velba Karol a Virth Augustín. Mená týchto, ktorí položili svoje životy vo vojne, sú vyryté na pomníku padlých na námestí pred kostolom.
Dobrovodská chemická továreň pracovala pre armádu. V obci boli ubytovaní ruskí i srbskí vojenskí zajatci, ktorí prišli pracovať do lesov.
Hľad a bieda vojnových rokov sa veľmi rýchlo prejavili. Mobilizácia mužov, rekvirácia obilia a konských poťahov sa odrazila v znížení poľnohospodárskej produkcie. Ženy sa stali živiteľkami rodín, orali, siali, vykonávali všetku prácu za mužov. Potraviny sa prideľovali pre každú osobu lístkovým systémom, aby vydržali čo najdlhšie. Prekvital čierny obchod. K zvýšeniu biedy prispel aj neúrodný rok 1917. Posledný rok vojny bola veľmi zlá situácia, ľudia boli na pokraji zúfalstva. Fajčili orechové listy.
Začali sa však vracať muži zo zajatia v Rusku a prišli i správy o porážke rakúsko - uhorských armád. To sa už vedelo, že je koniec vojny. Rakúsko - Uhorsko kapitulovalo. Koniec I. svetovej vojny bol zároveň začiatkom nového delenia Európy. Tým skončila aj vyše tisícročná poroba Slovákov pod maďarskou nadvládou. Dňa 28. októbra v Prahe a 30. októbra 1918 v Turčianskom svätom Martine bola vyhlásená Česko-slovenská republika.
Medzivojnové obdobie
Keď sa skončila vojna a vojská sa vracali domov, dochádzalo k všelijakým rabovkám. Na bojiskách sa vtedy používalo heslo pomsty "Ohoľ ho", a to sa prenieslo aj do dedín. V dňoch 28. - 30. októbra 1918 bol badateľný rozvrat v dedine i napriek tomu, že sa o vyhlásení samostatnosti sa toho veľa nevedelo, začali rabovky (3. novembra 1918). /ľudia okrádali obchodníkov - Židov/. Iba nebrali, ale priam tĺkli a rozbíjali všetko, čo im prišlo pod ruky. Telesne však neublížili nikomu. Majitelia týchto vyrabovaných objektov /hostince u Sonnenfelda, Bernáta Weitzena, Hermana Adlera a obchod Davida Fischera/ - Izraeliti sa v krátkom čase postupne vysťahovali z obce, mnohí z nich odišli do Ameriky. Tieto rabovačky sa prejavovali vo všetkých obciach na okolí. Jedna z najväčších v okolí bola v Chtelnici.
2. novembra 1918 začalo české vojsko postupne obsadzovať územie Slovenska. Prvá vojenská hliadka vedená nadporučíkom Pařízkom, ktorá prišla 16. novembra 1918 z Čiech na Dobrú Vodu, oznámila vznik Česko-slovenskej republiky.
Opojenie zo slobody však sprevádzala aj nahromadená zlosť a bieda vojnových rokov. V tejto dobe sa už tvorila Národná rada, ktorá sa začala starať o poriadok v obci. Predsedom Národného výboru sa stal správca školy Jozef Janeček.
Utvorila sa ozbrojená obecná stráž, ktorá mala zabrániť ďaľším krádežiam a nepokojom.
V povojnovom období nastal v obci, v hospodárskych odvetviach nebývalý ruch: začala sa obnova domov, rozvoj remesiel, naplno sa začalo pracovať aj v chemickej továrni. Domácim remeslám doba nikdy tak nepriala ako vtedy. Dobrá Voda vstúpila do novej etapy už slobodného a demokratického vývoja.
Napredovalo spoločenské dianie a kultúrny život v obci. Aktívne pracovali viaceré spolky a organizácie. Postupne na obecnej úrovni začali vyvíjať aktivitu aj miestne organizácie politických strán. V parlamentných voľbách z 18. apríla 1920 presvedčivo vyhrala Sociálnodemokratická strana. V 30 - tých rokov pôsobili v obci tieto politické strany: Agrárna strana, Sociálno - demokratická strana, Slovenská ľudová strana, Republikánska strana, Komunistická strana.
Na naliehavé požiadavky roľníctva schválil parlament ČSR v roku 1924 zákony o pozemkovej reforme - parcelácii veľkostatkárskej pôdy. Pozemková reforma zvýšila počet roľníkov nezávisle hospodáriacich na svoj účet.
Život za prvej republiky však priniesol so sebou aj tienisté stránky. Hospodárska kríza a s ňou spojená nezamestnanosť a vysťahovalectvo mimoriadne poznačili osudy mnohých Dobrovoďanov. Nebolo rodiny, v ktorej by niekto z príbuzných nežil aspoň krátko v zahraničí.
II. svetová vojna
V roku 1938 prišlo aj na Dobrej Vode k mobilizácii a z domu odišlo k vojsku 145 mužov. Neprišlo však k vojne, ale k Mníchovskej dohode 29. septembra 1938 a dňa 8. októbra 1938 bola vyhlásená autonómia Slovenska. Politická situácia v Európe nadobudla rýchly spád. Viedenská arbitráž 2. novembra 1938, to bola cesta, ktorá viedla k tomu, že dňa 14. marca 1939 vznikol Slovenský štát. Slovenský národ tak prvý raz v dejinách získal vlastnú štátnosť. Týmto sa splnila odveká túžba slovenského národa, aby riadenie osudu prešlo do rúk povolaných, do rúk slovenských.
V nasledujúcich dňoch nemecké vojsko obsadilo Čechy a Moravu, a potom aj časť západného Slovenska. Príchod Nemcov čakali i v obci, tí však prišli len do Dechtíc. Nad obcou preletelo veľa nemeckých bombardovacích lietadiel smerom na sever. Dňa 30. augusta narukovalo veľa mužov, vrátili sa však všetci zdraví.
1. septembra 1939 nemecká armáda prekročila hranice s Poľskom a tak začala 2. svetová vojna. Dňa 23. júla 1941 opäť povolali vojakov. Vojenská stráž prišla do továrne, ktorá bola vtedy vojensky dôležitým objektom. Neskôr sa povolaní vojaci vrátili.
Aj teraz sa zaviedol lístkový systém v zásobovaní potravinami a obuvou. V roku 1942 začala stúpať drahota, zmenšil sa prídel potravín.
V roku 1944 obec priamo pocítila účinky vojny. Nad Dobrou Vodou lietali anglo - americké lietadlá, bomby však nezhadzovali.
Situácia na Slovensku po vypuknutí povstania 29. augusta 1944, ktoré bolo neskôr vyhlásené za Slovenské národné povstanie bola napätá. Slovenského národného povstania sa zúčastnilo 22. Dobrovoďanov. V povstaní pri Kremnici padol Jakub Ažaltovič a Karol Piešťanský padol v boji s Nemcami pri obci Utekáč. V nemeckom zajatí zahynuli Noem Ažaltovič a Ján Ladvenica. V októbri sa v okolitých lesoch objavili partizáni a obyvatelia ich tajne, ale s nadšením podporovali potravinami a fajčivom. Bratislavskí komunisti, v júni 1942 zorganizovali partizánsku skupinu pomenovanú po našom revolučnom básnikovi Jánovi Kráľovi, ktoréj politickým komisárom bol Alexander Markuš, ktorý bol 17. júla 1942 zajatí žandármi pri Chtelnici. Partizánske skupiny sa zgrupovali z brancov, vojenských zbehov a bývalých sovietských zajatcov. Pôsobili tu aj predsunuté spravodajské skupiny Sovietskej Armády. Dvakrát prišlo do obce nemecké vojsko, aby ich zaistili, ale bezúspešne. V novembri 1944 tu pôsobila prieskumná partizánska skupina kpt. Kyjevského.
Dňa 4. októbra 1944 už Nemci tušiac porážku začali s opevňovacími prácami v chotári obce. Týchto prác sa nedobrovoľne zúčastňovali i miestni občania. Pracovalo sa celú zimu i po Novom roku 1945. Rota nemeckých vojakov bola ubytovaná v budove školy. Radosť ľudí z blížiaceho sa konca vojny sa pomaly stupňovala, i keď stále viac a viac mužov muselo rukovať. 1. apríla 1945 na Veľkú noc nastal v dedine veľký ruch. Ustupujúce nemecké kolóny vedené generálom Baltzerom prešli cez obec. 3. apríla prišla k obci i sovietska Červená armáda - vojská 2. ukrajinského frontu. Začalo sa bombardovanie a ostreľovanie, ľudia v húfoch opúšťali dedinu a utekali do hôr. Vo štvrtok 5. apríla sa začal boj o obec. K polnoci už Nemci ustupovali na sever. 6. apríla 1945 vojaci červenej armády prešli cez obec. V chotári obce padlo počas vojny dvanásť Nemcov a dvaja sovietski vojaci, ktorí boli pochovaní na miestnom cintoríne. Obyvateľstvo sa pomaly vracalo z hôr. Pre Dobrú Vodu sa vojna týmto dňom skončila.
Že oslobodenie obce nebolo idylkou, hovoria aj slová niektorých starších ľudí, ktorí ho zažili na vlastnej koži: "po obsadení obce ruským vojskom, obyvateľstvu boli ukradnuté nielen potraviny všetkého druhu, ale zvlášť šaty, šperky, hodinky, bicykle a pod." - obec tak zaplatila daň za "oslobodenie". Škody v obci spôsobili aj nemeckí vojaci.
Po prechode frontu sa muži zúčatsňovali odpratávacích prác, najmä pri vchode do železničného tunela za Trstínom, ktorý ustupujúci Nemci vyhodili do vzduchu.
K 1. novembru 1945 bola výmena peňazí. Každý občan dostal 500 nových korún, ostatná hotovosť išla na viazaný vklad, takže občania zostali bez väčšej peňažnej hotovosti. Mnohí takto prišli o peniaze, ktoré si našetrili ešte za prvej republiky.
Po prechode frontu začal v obci pracovať Miestny národný výbor.
Sub-Menu: