Sprvoti bol majiteľom hradov panovník, ktorý vydržiaval pre stálu pohotovosť najmä na strážnych hradoch vojsko. Rodinní príslušníci týchto vojakov bývali v osadách v blízskosti hradu, kde sa živili obrábaním pôdy. Kráľovi odvádzali od pôdy dane, ktoré určoval kráľovský dekrét, urbár /úribér –
Z darovacích listín, /donácii/ sa dozvedáme o hradnom pánovi a poddanských obciach, ktoré v mene kráľa odovzdávali dvaja poverenci a to zo strany župy kráľovský splnomocnenec a splnomocnenec príslušnej kapituly. Hradný pán sa tak stal nielen vlastníkom pôdy, ale aj všetkého, čo na nej bolo. Poddaný sedliak bol len užívateľom pôdy, od ktorej musel svojmu zemepánovi platiť poddanský úrok, robotovať na panských poliach, odvádzať deviatok z úrody a znášať rozličné bremená. Zemepán bol pre poddaného jedinou autoritou a jedinou politickou a štátnou vrchnosťou. Od neho závisel život poddaného, on bol jeho hlavným vykorisťovateľom, ale niekedy aj ochrancom.
V Malých Karpatoch možno nájsť nielen veľa utešených prírodných scenérií, ale i veľký počet sčasti zachovalých a sčasti zrúcaných hradov. Patrí medzi ne aj hrad Dobrá Voda.
Kedysi pevný, mocný hrad je dnes v rozvalinách. Leží severne nad obcou uprostred Malých Karpát, v hustom lesnom poraste na výbežku hrebeňa vo výške 320 m. n. m., na jednej strednej holine vrchu. Patril medzi väčšie hrady Slovenska, s rozlohou 1 kat. hon 754 siah /vyše 84 árov/. Východne od hradu sa otvára najrozsiahlejší výhľad na celé okolie. Okolo hradu i dnes ešte vedie cesta cez hory na Hradište pod Vrátnom a na Brezovú pod Bradlom. Kedysi to bola významná dopravná trasa, ktorú hrad chránil. Poloha hradu a jeho okolie nás už na prvý pohľad presvedčujú o tom, že hrad bol kedysi určite mocným chránencom, mal vynikajúcu obrannú polohu nad prechodom cez Malé Karpaty.
Hrad bol v juhovýchodnom susedstve obklopený valom „Šance“. Svah určite slúžil ako šanca s cieľom obrany. Hrad v súčasnosti natoľko pustne, že z voľakedajšieho miesta už nie je možné si robiť správny obraz.
Na jednom obraze Erdöházu –
Z tejto strany bol hrad obklopený a chránený strmým vrchom. Táto strmosť sa nachádza i na severovýchodnej strane. Na juhovýchodných múroch i dnes vidno päť kamenných zamurovaných gúľ, taktiež tu nájdeme vkusne, v gotickom štýle tesaný kameň, hranato pristavený.
Na južnej strane hradu sa nachádzajúca pažiť pravdepodobne slúžila ako cintorín pre hradných. Na južnej strane, kde mali Židia cintorín, pomenovali jeden vrch šibeničný. Na tomto mieste bola v minulosti šibenica. Vrch susediaci s hradnou šancou volali kedysi Hlásnická dolina /hlásnička/, lebo tam býval nočný hlásnik.
Počiatky vzniku hradu môžeme datovať až do poslednej tretiny 13. storočia. Poloha hradu nenasvedčuje, že bol postavený skôr, pretože neležal na hlavnej komunikačnej trase ani nebol sídlom župy. Hrad nebol vystavený ani tatárskemu plieneniu. Prvé správy o výstavbe hradu sú až z čias po roku 1262, nakoľko sa ešte v písomných prameňoch ako hrad (castrum) nespomína. V roku 1316 bol majiteľom hradu Matúš Čák Trenčiansky. Je to prvá písomná zmienka o hrade. Dobrovodský hrad bol teda vybudovaný niekedy medzi rokmi 1262 –
Stavbu najstaršej časti –
O obnovu hradu sa v roku 1657 zaslúžila aj grófka Judita Amadeová (vdova Gabriela Erdödyho). Na prvom nádvorí sa stavalo ešte v 18. storočí po Rákociho povstaní, keď hrad obliehali a vážne poškodili. Po oprave niektorých častí ho obývali v upravených miestnostiach už len úradníci panstva. Ďalšie rekonštrukcie bolo potrebné vykonať po roku 1762, kedy hrad vyhorel. V roku 1770 obnovili na hrade kaplnku, ale samotný objekt sa už rozpadával. Koncom 18. storočia bolo v ňom ešte väzenie pre poddaných.
Významným rodom v dejinách hradu bol rod Abovcov, ktorý patril medzi najstaršie veľmožské uhorské rody. Hlohovecká vetva tohto rodu vlastnila značné majetky v Nitrianskej župe, ktorými sa dostali priamo do sféry vplyvu a záujmov oligarcha Matúša Čaka –
Abovci boli s ním v priateľskom vzťahu a podporovali ho aj vojensky. A tak sa dostali aj do sporu s kráľom Karolom Róbertom z Anjou /1308 –
Hrad Dobrá Voda získal v roku 1316 Matúš Čák –
Dobrovodský hrad sa dostal späť do vlastníctva kráľa Karola Róberta ešte pred smrťou Matúša Čáka (1321). Kastelánom hradu v roku 1320 bol Mikuláš Treutel –

Stiborovým trvalým sídlom bol hrad Beckov, ktorý si dal prestaviť a zariadil si ho priamo s kráľovským prepychom. Bol známy svojimi veľkolepými beckovskými hostinami a poľovačkami.
Po smrti vojvodu Stibora zo Stiboríc v roku 1414 prešli majetky do rúk jeho mladšieho syna Stibora. Správou hradu a panstva poveril svojho bratanca Stibora Bydgovského. V podstate bol majiteľom hradu, pretože v listine z roku 1422 vystupuje ako Stibor zo Stiboríc „sedienym na Dobrewodie“ a v roku 1423 ako “ Stiborius de Bydgosie residens in Bona Aqua“. Stibor ml. dal v roku 1431 vyhotoviť testament, podľa ktorého všetky majetky po jeho smrti mali pripadnúť jeho dcére Kataríne. Po smrti Stibora ml. v roku 1434, ktorý nezanechal mužského potomka, si robil nároky na dedičstvo Nikolajko (brat spomínaného Stibora Bydgowského), ktorý sa pridal na stranu husitov a povstal proti kráľovi Žigmundovi. Z toho dôvodu bol z dedenia vylúčený. Jediná dcéra Stibora ml., Katarína, zdedila len štvrtinu majetkov, tri štvrtiny pripadli kráľovskej korune.
Dobrovodské panstvo dlho nezostalo v rukách kráľovskej koruny. V prvej polovici 15. storočia panstvo Dobrá Voda získavajú Orságovci, starý veľmožský rod švábskeho pôvodu, ktorým kráľ Žigmund zabezpečil v krajine významné postavenie. V roku 1434 kráľ daroval Dobrovodský hrad Michalovi Orságovi z Gútu a udelil mu titul kráľovského pokladníka. Neskôr sa stal Michal Orság novohradským županom a zastával aj úrad palatína.
Michal Orság vymohol v roku 1437 od cisára Žigmunda Luxemburského výsadu, ktorá zaručovala, že Vrbové, Čachtice, Dolný Lopašov, Dobrá Voda, Chtelnica a Modra nemuseli platiť tridsiatok a mýto. Orságovci zlepšili opevnenie predhradia postaveného Stiborovcami delovou baštou a hradnú bránu opevnili predbráním –
Panstvo Dobrá Voda administratívne viedol provizor, ktorý sa staral o hospodárske záležitosti. Spočiatku bol aj správcom celého dôchodku panstva a súčasne aj pokladníkom. Na panstve sa v 17. storočí viedla administratíva prevažne v maďarčine, v 16. storočí sa objavuje aj slovenčina. V liste adresovanom mestskej rade v Trnave v roku 1542 sa podpisuje Albert z Močenku (Moczonoka) ako“ urednik Dobrej Vody“. Už v roku 1520 bol úradníkom a kastelánom na hrade. V roku 1555 bol úradníkom Ján Turčensky, ktorý tiež písal po slovensky. Ďalšími úradníkmi boli napr. Štefan z Dechtíc (Stephanus Deythey), Michal chorváth zo Senji –
Históriu prvej polovice 15. storotočia výrazne poznamenali husitské a bratrícke výpravy. /Bratríci vedení kapitánom Jánom Švehlom utrpeli v januári 1467 porážku pri Veľkých Kostoľanoch/.
Dňa 10. novembra 1569 zálohoval kráľ Maximilián /31. júla 1527 –
V roku 1583 kráľ Rudolf II. (1576 –
V roku 1582 musel Krištof Ungnát zaplatiť pokuty 200 a 600 zlatých za násilie páchané na poddaných, ktorí z jeho panstva húfne utekali, lebo sa k ním správal neľudsky. Niekoľkokrát úteky znemožnil násilím. Mal povesť bezohľadného utlačovateľa poddaných. Bol tvrdý pán a nemilosrdný tyran. Neľudské zaobchádzanie s poddanými bolo na Dobrovodskom panstve tradíciou. Mal vplyv aj na demografiu obce, lebo ju postihol mor, obyvateľstvo vymieralo a utekalo. Preto doviedol utekajúcich ľudí z juhu, z Chorvátska, ktorí boli vystavení tureckému nebezpečenstvu a súčasne ničeniu španielskych vojakov /sťahovanie v 40-
Z tohto obdobia sa zachovala listina, ktorá vrhá tieň na vtedajších hradných úradníkov, lebo v tom čase sa panstvo málo zdržiavalo na hrade. A tak nesvedomití hradní úradníci využívali ľahostajnosť panstva a zle zaobchodili s úbohým poddaným ľudom, ktorých preťažovali tvrdými robotami, vyberali vysoké podiely naturálií, klamali ľud, vydierali ho a okrádali ako sa len dalo.
Hlavným úradníkom panstva od druhej polovice 16. storočia bol prefekt.
Erdödyovci páni Dobrej Vody
Po smrti bána Krištofa Ungnada, ktorý nezanechal mužského potomka, zdedila Dobrovodské panstvo jeho jediná dcéra Anna Mária Ungnadová, ktorá sa vydala za Tomáša I. Erdödyho de Monyorókerék (1558 –
Svoj pôvod odvodzovali od Valentína Bakóca /pôvodne Chorváta Bakoča/ z mestečka Erdödu v Szatmárskej župe v Sedmohradsku. Meno mestečka začala rodina užívať ako predikát od 14. storočia.
Najvýznamnejším členom rodiny v tom období bol arcibiskup –
Manželskými zväzkami, ale aj vojenskými zásluhami začali Erdödyovci pôvodom zo Sedmohradska v 16. storočí získavať majetky na Slovensku /Smolenice a Dobrá Voda a časom i ďalšie panstva/.
Tomáš Erdödy (1558-
Krištof I., najstarší syn Tomáša Erdödyho, zomrel skôr než otec. Svojej manželke Barbore Turzovej zanechal svoj podiel v panstve Dobrá Voda, ktorý dostal ešte za otcovho života. Krištof Erdödy (1586-
V 17. storočí bolo Slovensko posiate tisícimi ranami, zmietalo sa pod krutými ranami osudu, zbíjali ho kuruci, pustošili cisárski labanci a drancovali Turci. Každý vraždil, kradol, plienil, bral –
8. augusta 1683 pri požiari vyhorela Trnava a kuruci vyplienili mesto.
Veľa zla narobili aj rôzni zbojníci /napr. Juraj Hrajnoha (+ 1738), bratia Peter a Pavol Dubošovci z Dechtíc a iní/. Počas týchto postošení nebolo rodiny, ktorá by niekoho neoplakávala.
V prípade nebezpečenstva občania i z okolitých dedín hľadali na hrade ochranu. Dňa 12. septembra 1626 cisárski jazdci prepadli Dechtice. /Boli to španielski vojaci, ktorých cisár povolal na ochranu pred Turkami/ Turci vypaľovali osady, masovo vraždili obyvateľov, čo nepobili, brali do zajatia i s korisťou, ktorej sa zmocnili. Nájazdy Turkov sa striedali s nájazdmi cisárskych žoldnierov, ktorí si takto nahrádzali žold, ktorý nepravidelne dostávali.
Mnohí z dechtických anabaptistov utiekli do hradu. Ostatní občania z okolitých dedín hľadali ochranu pod hradnými múrmi. Jazdci vyplienili Dobrú Vodu a potom tiahli aj na hrad, aby ho dobyli. To sa im pre nedostatočnú výzbroj nepodarilo. So streľbou a krikom napadli tábor ľudu pod hradom, 6 ľudí zabili a viac žien a dievčat zneuctili. Počínanie vojakov bolo hrozné. V kronike anabaptistov je poznamenané, že vojaci si nezaslúžia ani meno „kresťan“. Vojaci anabaptistom neubližovali, myslelo sa, že títo sú pod ich ochranou a ostatným spôsobili množstvo škôd, obyvateľstvo začalo anabaptistov prenasledovať.
Majetkové pomery na panstve sa skomplikovali po smrti Tomáša Erdödyho (1624) a Krištofa Erdödyho (1621), kedy sa Dobrovodské panstvo dostalo do ťažkého položenia. Bolo totiž rozdelené medzi viacerých majiteľov –
Gabriel Erdödy (1615-
Majitelia Dobrovodského panstva nevenovali hradu veľa starostlivosti z hľadiska obrany ako tomu nasvedčuje i z 19. decembra 1645 nám zachovaný inventár hradných hnuteľností. Podľa tohto inventára sa dá súdiť, že v tom čase hrad nebol bohato vystrojený a vyzbrojený. Inventúru robili Gregor Szentandrássy, Michal Bánoczy, Gašpar Fabiankovič, Martin Stanzovič, František Derdák a kastelán hradu.
V tomto období boli páni hradu vo finančných tiesňach, lebo poddaný ľud mnoho stratil nájazdmi Turkov a bol neschopní platenia poplatkov.
Dňa 4. apríla 1656 na žiadosť Judity Amadeovej bola vykonaná úradná prehliadka hradu /occulata/. Podľa úsudku komisie bol hrad v tom čase vo veľmi zlom stave. Strechy a dlážky sú v úbohom stave. Grófka Judita dala vykonať niektoré opravy: „dala postaviť v izbách kachle a urobiť nové okná“. O stave hradu obšírnejšie pojednáva inventúra z 1. septembra 1684, ktorá opisuje časť hradu, ktorá patrila Jurajovi Erdödymu. V dolnom hrade mu patril: mlyn, pri mlyne kaplnka a chlievy so všetkým, čo v nich bolo. Za kaplnkou pol bašty. V strednom hrade mu patrila: sklepená miestnosť pri bráne, pivnica pri malej bráne so všetkým, čo v nej bolo. V hornom hrade mu patrilo: pol sklepenej miestnosti pod vežou, polovica strednej budovy, polovica najvyššej budovy. Jedna sklepená miestnosť vo veži, do ktorej je prístup spod strechy. Dobrovodský hrad slúžil ako útočisko pred rôznymi vpádmi najmä tureckými, ktoré ako lavína plienili Slovensko. Ľud sa často vracal už len do svojich vypálených dedín. A toto všetko spôsobilo úpadok a stagnáciu hospodárskeho vývoja, ktorý sa nikdy úplne nezastavil.
Turci po zaujatí Hlohovca /2. septembera 1663/, ktorého pánom bol Adam Forgács, sa prebrodili cez Váh pri Jalšovom. Časť Turkov išla smerom cez okolie Trnavy a Bielu horu na Záhorie a Moravu, druhá časť zamierila údolím cez Vrbové a Čachtice smerom na hrad Branč, Myjavu a Moravu, tretia časť plienila údolie Nitry. Dňa 3. septembra 1663 o pol 12 na poludnie, na čele s Jusufom pašom, janičiarmi a Tatármi prišli do Dechtíc, dedinu vypálili a vyrabovali. Zabili veľa ľudí a mnohých odvliekli do zajatia. Len z dvora anabaptistov odvliekli do zajatia 35 ľudí. Obyvateľstvo bolo vydané na pospas osudu, mnohí z okolia hľadali záchranu na Dobrovodskom hrade, kde ich mnoho zomrelo vo veľkej biede a od hladu. Ľud sa potom vrátil na svoje spustnuté pohoreniská. V 2. polovici septembra 1663 Turci plienili stredné Považie, z Dobrovodského panstva a z okolia Vrbového odvliekli veľké množstvo ľudí do zajatia. Pod Malými Karpatmi podpaľovali strechy domov, takže im padlo za obeť 36 obcí a mestečiek. Turecké vpády sa dlho zachovali v pamäti ľudu.
Erdödyovci využívali okolie hradu najmä na poľovačky, a preto si aj dali /gróf Jozef Erdödy + 12. júna 1824/ medzi Dobrou Vodou a Dechticami postaviť podľa projektu hlohoveckého staviteľa Františka Častku v rokoch /1774 –
Erdödyovci v tom čase už nevenovali hradu Dobrá Voda veľa starostlivosti, nikdy v ňom trvale nebývali, a tak hrad pomaly pustol.
Dobrovodania sa v minulosti často zaoberali pytliactvom aj z toho dôvodu, že zverina z panských obôr, najmä pri Planinke, im často zničila celú úrodu. Preto sa často dostávali do konfliktu s miestnym panstvom a najmä s ich horármi, za Piešťou, ktorí im odnímali pušky. Poľovačky boli len na výslovné nariadenie a povolenie panstva. Ani úradníci panstva nemali dovolené poľovať. Podľa nariadenia panstva okrem nadlesného a poľovníkov nik nesmie vstúpiť do lesa s puškou. Zvláštnou povinnosťou poľovníkov bolo dozerať na pytliakov. V roku 1808 tu bol na poľovačke kráľ František /12. februára 1768 –
Zver i naďalej ničila chotár a pušiek nebolo, v mnohých vrela krv za potupu pre odňaté pušky. Nuž ale čo si počať bez pušiek, keď im zver ničí chotár a krv sa zaprieť nedá. Preto jednej noci prepadli aj Erdöház a zobrali všetky tam uložené pušky i panské. Bolo to menšie miestne povstanie, smelá rebélia. Čo z víťazstva, keď gróf Móric Pálffy (12. júla 1812 –
Doteraz sa s iróniou spomína, že počas pobytu vojakov sa zvýšil počet detí –
„Trestom božím“ boli v minulosti pre obyvateľstvo epidémie moru (čierna smrť), /1348, 1509, 1562, 1585, 1632, 1644, 1663, 1683, 1708, 1739, 1762, 1770/, čiernych kiahní /1756/, škvrnitý týfus /1757/ a cholery / 1644, VIII. –
Rôzne epidémie zasiahli aj územie Slovenska. Šíreniu epidémii napomáhali aj katastrofálne zdravotné pomery na Slovensku, ale aj v okolitých krajinách. Proticholerové opatrenia boli veľmi primitívne a až do roku 1884 nebol známy ani vírus zapríčiňujúci toto ochorenie. Za celé obdobie cholery /1831 –
Cholerová epidémia /Ázijská cholera –
V polovici 17. storočia patrila časť hradu Štefanovi II. Thökölymu /1623 –
Judita Amadeová dokončila stavbu františkánského kláštora na Katarínke v roku 1642 a v roku 1657 zrenovovala a čiastočne dobudovala hrad. Snažila sa ho povzniesť. Nad vonkajšou bránou dobrovodského hradu bol erb Judity Amadeovej s letopočtom 1657. Z tohto údaja je vidieť, že ona dala vystaviť budovu pri vonkajšej bráne. Za Judity Amadeovej, dňa 6. marca 1654 sa uskutočnil súpis statkov a majetkov panstva. V tejto listine sú uvedení aj majitelia jednotlivých poddanských pozemkov a pri ich mene je naznačený aj stav dobytka dotyčného poddaného. Judita Amadeová nebola jediným dedičom po svojom manželovi Gabrielovi Erdödym, dedili aj ich deti: Juraj, Krištof II. a Barbora (manželka Adama Cobora). Okrem toho jednu časť zdedila aj jeho dcéra z prvého manželstva Mária, manželka Jána Lipaja.
Juraj Erdödy (1645-
Krištof II. Erdödy (1649-
Po smrti Juraja Erdödyho (1714) prevzali panstvo deti jeho brata Krištofa II. Erdödyho. Podstatnú časť Dobrododského panstva zdedil Juraj Leopold Erdödy (1680-
Erdödyovci ako verní katolíci vždy stály pri Habsburgovcoch. Najmä Karol VI. si veľmi cenil vernosť i vojenské zásluhy Juraja Leopolda, ktoré si získal už v bojoch proti Tökölymu a proti Turkom .
V roku 1731 zobral Juraj Leopold Erdödy do zálohu za 75 tisíc zlatých coborovský diel, v ktorom mal podiel aj jeho brat Adam Ladislav Erdödy. Späť získal aj lipajovský diel v roku 1747. Rodinné majetky rozšíril v roku 1712, keď vzal do zálohu od Esterháziovcov panstvo Strečno. V roku 1720 získal za 24 tisíc zlatých od kráľovskej komory panstvo Hlohovec.
Po smrti Juraja Leopolda Erdödyho (1759) sa dedičmi stali jeho traja synovia Anton, Ján Nepomuk a Krištof III. Vedenie Dobrovodského panstva prevzal v roku 1760 Ján Nepomuk. Panstvu patrili mestečká Chtelnica, Dobrá Voda, Brezová pod Bradlom, Stará Turá, dediny Hradište pod Vrátnom, Kátlovce, Kočín, Lančár, Dolný Lopašov, Jaslovce, Radošovce, Šterusy. Najstarší syn Anton získal Hlohovecké panstvo a majetkový diel v Čachtickom panstve, ktorému pripadli aj Dechtice. Krištof III. dostal hrad a panstvo Smolenice, ktorému pripadli aj Paderovce a Osuské. Nové delenie majetkov bolo po smrti Antona Erdödyho r. 1769, keď všetky jeho majetky pripadli bratovi Jánovi Nepomukovi. Podobne ako jeho predchodcovia aj on zastával významné verejné funkcie. Bol zvolenským županom, tajným radcom, radcom zdravotnej komisie i predsedom uhorskej dvorskej komory. Po jeho smrti v roku 1789 prešlo panstvo na jeho syna Jozefa. V tom období bol hrad obývaný len z jednej časti a slúžil ako väzenie pre odsúdených poddaných, ktorých strážil jeden kastelán a niekoľko hajdúchov.
Od začiatku 17. storočia začal hrad pomaly chátrať, už sa na ňom nebývalo, ba i úradníci sa postupne premiestnili do kaštieľa v Chtelnici. Podľa listiny z 17. marca 1691, ktorú píše Juraj Erdödy svojmu správcovi Martinovi Verbajovi, bol hrad v rokoch 1690 –
Majitelia hradu mali neprestajné spory so susednými panstvami, lebo nemali presne ustálené hranice svojich panstiev. Pritom sa viac ráz odohrali aj rôzne násilnosti. Cisár Leopold I. 19. októbra 1699 uložil nadvorníkovi –
Koncom septembra v roku 1703 zaútočili na hrad vojská Františka II. Rákoczyho /nar. 1676/. I keď ho nedobyli, dosť ho poškodili. Podľa listiny z 16 januára 1731 bol hrad vo veľmi zlom stave. Zanedbaná bola najmä horná časť /horný hrad/ a budovy dolného podhradia, najviac strecha Czoborovej časti, ktorá bola poškodená a pokrytá slamou.
V roku 1760 bývali na hrade kastelán, 4 hajdúsi a vrátnik. Hrad v tom čase slúžil ako väznica pre previnilých poddaných, ktorí sa previnili voči panstvu. Hrad mal aj vlastného kata, ktorého ročný plat bol 12 zlatých. Stálych katov mali len väčšie mestá a významnejšie panstvá, ktoré mali tzv. hrdelné právo, vykonávať popravu nad odsúdeným. Takéhoto kata si zemepáni požičiavali. Funkcia kata nebola považovaná za znevažujúcu. Podľa zásluhy potrestal človeka, ktorý sa zločinným správaním vlastne už sám vyradil zo spoločenstva poriadnych a čestných ľudí. Vykonával popravy a telesné tresty. Mučil pri vypočúvaní. Nosil čierny plášť s kapucňou.
Celý objekt hradu v roku 1762 vyhorel, keď doňho udrel blesk. Správu o tom podáva 11. septembra 1762 Jánovi Nepomukovi Erdödymu hospodársky správca hradu Ján Gazdágh. Potom bol sčasti opravený, obnovili kaplnku, ostatné objekty sa rozpadávali. Kaplnka s jedným zvonom bola obnovená v roku 1766 s dovolením generálneho arcibiskupského vikára a posvätená miestnym farárom Ignácom Jedličkom. Kým panstvo navštevovalo hrad, v kaplnke vykonával pobožnosti. Od roku 1786 sa v nej už bohoslužby nekonali.
Hrad bol taký zničený, že o chvíľu už nebude potrebovať žiadneho dozorcu, natoľko mu spustli múry napísal v roku 1813 vo svojej knihe „Malebná cesta dolu Váhom“ gróf Alojz Mednyanský.
Začiatok 19. storočia bol pre Uhorsko v znamení vojen s Francúzskom. Politické postavenie si hasburská monarchia v rámci tzv. Svätej aliancie v Európe upevnila až po porážke Napoleona v roku 1815 obnovenou spojeneckou zmluvou.
Posledným majiteľom hradu Dobrá Voda z rodu Erdödyovcov bol Jozef Erdödy (1754-
Erdödyovci boli pyšné panstvo a hrad hlboko ukrytý v horách si prestali vážiť. Dôchodok z majetku užívala Alžbeta Erdödy r. Mayerová vdova po Jozefovi Erdödy. Grófka Alžbeta žila na svojom panstve v Továrnikoch, v pokročilom veku chtiac sa oslobodiť od starostí hospodárenia, v roku 1855 prepustila Dobrovodské panstvo grófovi Jozefovi Pálffymu /1810 –
Gróf Jozef Pálffy vládol na Dobrovodskom majetku od roku 1855 do roku 1873. Správcom hospodárstva bol Jozef Szullo. Gróf Jozef Pálffy zomrel 7. mája 1873 v Pešti, bez vlastných priamych potomkov, svoj majetok odkázal svojmu synovcovi Jozefovi Pálffymu (1853 –
Na povznesenie hospodárstva investoval veľmi veľa. Zreštauroval všetky staré majere v Naháči, v Hornom Dubovom, Kátlovciach, Dechticiach, Chtelnici a Dolnom Lopašove a prispôsobil ich novým požiadavkám hospodárenia. Celkom nové majere dal postaviť v Radošovciach, Veselom a Dechticiach. Z chtelnickej časti v roku 1869 vytvoril fidelkomis /zverenecký majetok/, ktorý bol zrušený v roku 1924. Jozef Pálffy v Dechticiach založil pílu a rybáreň, ktorá kryla potrebu celej krajiny. V Kátlovciach postavil nový liehovar a Chtelnický liehovar z roku 1877 zmodernizoval. Palffyovci si v Dobrovodskom panstve do roku 1928 riadne vykonávali patronátne povinnosti, potom prestali z dôvodu zníženia majetku.
Hrad v tom čase bol len zrúcaninou, do jeho obnovy už nik neinvestoval. Po Jozefovej smrti (1920) sa stal dedičom majetku jeho najstarší syn Jozef (nar. 1898), ktorý bol povinný ročne dávať na výživu 48 000 Kč svojej matke vdove Lucii Pálffyovej rod. Wilczekovej a zabezpečiť jej šesťizbový byt s príslušenstvom.
Jeho brat Peter študoval v Nemecku výtvarné umenie, bol akademický maliar, viedol bohémsky život, bol členom spolku Madách, žil v Nemecku a Francúzsku a zostal slobodný tak isto ako obidve jeho sestry. Najmladší Karol bol majiteľom Červeného Kameňa, býval tam aj so svojou matkou Luciou až do roku 1945. Mária –
Pálffyovci páni Dobrej Vody
Šľachtický rod Pálffyovcov patrí k najstarším v Uhorsku, ich predkovia sa spomínajú už v 10. storočí, pochádzajú z rodu Hedervári –
Mali dvoch synov Petra a Vavrinca. Ich syn Peter získal veľké majetky v Zadunajsku prostredníctvom svojej zámožnej manželky Žofie Dersffyovej. V roku 1536 bol povýšený do šľachtického stavu a stal sa majiteľom hradu Čabraď. Padol v roku 1568 v bitke proti Turkom. Pálffyovci sprvoti vlastnili majetky v Zadunajsku, na Slovensku prvé panstvá získali až v 16 storočí.
Slávu rodu na Slovensku založil Petrov syn, Mikuláš Pálffy /10. septembra 1552 –
V dejinách Uhorska zohrávali významnú úlohu, zastávali významné politické a vojenské funkcie. Počnúc Mikulášom Pálffym vždy najstarší člen rodu zastával funkciu hlavného župana Bratislavskej župy a súčasne hlavného kapitána Bratislavského hradu. Pálffyovci boli oddaní Habsburgovcom, a preto bojovali proti Turkom, Bethlenovi, Thökolymu, Bocskayovi i proti Rákóczimu.
Ján Karol Pálffy /4. decembra 1645 –
Ján Pálffy /1664 –
Podobnosť erbu i rovnaký pôvod predikát /z Erdödu/ poukazuje na spoločný prapôvod s rodom Erdödy. Pálffyovci sa rozdelili na tri veľké línie: malackú –
V rokoch 1855 –
Starí ľudia rozprávali, že v minulosti nemávali obyvatelia hradu v studni nadostač vody. Preto im tam z prameňa Blavy dovážal vodu istý Juríček, prezývaný Mikeš, ktorý z tej vody ponajprv dal napiť neďaleko hradu pod skalou bývajúcemu pustovníkovi.
Jeho smutný osud dovŕšili dobrovodskí poddaní, keď ho postupne rozobrali na stavebný materiál. Aj pri stavbe terajšieho kostola bol upotrebený materiál z hradu, kamenné schody na chorus, vchodové dvere do kostola a iné. Hrad pustol a v súčasnosti je už len veľkou ruinou so slávnou minulosťou. Pálffyovci sa o hrad už nestarali, poručili ho jeho osudu. Do jeho obnovy už nik neinvestoval. Z krásneho a mocného hradu ostali len zrúcaniny. Ale i ony sú ešte impozantné a sú ozdobou širokého okolia. Pohľad na zrúcaninu hradu pôsobí mocným dojmom, takže v mysli návštevníka zanechajú trvalý dojem. Všetko na okolí i v hrade je tichučké ako sen, akási mocná idyla a čosi úctyhodného je v týchto búrkami obrýpaných múroch.
Závažným dôvodom pustnutia hradov bol fakt, že ich majitelia v priebehu 17. a 18. storočia sa postupne presťahovali do pohodlnejších, teplejších a prístupnejších kaštieľov a kúrii, ktoré stavali v blízkosti hradu alebo na inom vhodnom mieste. Hrady postupne stratili aj svoj vojenský význam a majitelia ich neraz potom ponechali svojmu osudu a to najmä vtedy, ak ich údržba bola priveľmi nákladná. Vtedy začali nerušene pôsobiť prírodné živly: dážď, vietor, mráz a vegetácia, ktorým napokon podľahol aj ten najpevnejší objekt. Proces devastácie hradu sa začal, keď požiar zničil jeho pôvodné šindľové strechy, tak ako to bolo i v prípade Dobrovodského hradu a pomaly pokračuje až po dnešné dni.
Významní majitelia hradu…
Aba Samuel, magister, „Veľký –
Czobor Marek –
Čák –
ERDÖDYOVCI: –
Erdödy Gabriel –
Erdödy Ján Nepomuk –
Erdödy Jozef –
Erdödy Juraj –
Erdödy Juraj Leopold –
Erdödy Krištof I. –
Erdödy Krištof II. –
Erdödy Krištof III. –
Erdödy Tomáš I. –
Horváth Ján –
Chorényi Ján /Choron/-
Lossonczy Štefan –
ORSZÁGHOVCI: –
Országh Krištof –
Országh Michal –
Országh Ladislav I. –
Országh Ladislav II. –
PÁLFFYOVCI: –
Pálffy Jozef –
Pálffy Jozef –
Pálffy Móric –
STIBOROVCI: –
Stibor I. zo Stiboríc –
Stibor II. zo Stiboríc –
Thököly Štefan II. –
Treutel Mikuláš –
Ungnád Krištof –