HISTÓRIA OBCE

Mená v obci a vedľajšie mená…

V obecnej majetkovej knihe zo 17. storočia sa tiež spomína zvyklosť, že niektoré rodiny okrem priezvisk vlastnili i vedľajšie mená – prezývky. Tieto pochádzali buď od dávnych predkov jednej rodiny, majstrov, služobností alebo zvláštností, prípadne občanov pochádzajúcich z inej obce. Tieto vedľajšie mená sa končili príponou –ech.
V mnohých prípadoch možno pozorovať, že vedľajšie meno bolo i výsmechom. Na mnohých miestach Slovenska ešte aj dnes sa veľmi často zrodí takéto meno ako výsmech. Vedľajšie meno častokrát vznikalo i z dôvodu, že mnohí rodinní príslušníci mali to isté krstné meno. Slovenský ľud si totiž až do novších dôb udržiaval vo zvyku predtým známe a používané meno, často sa zdráhali pri krste použiť menej známe mená. V našej obci aj dnes máme občanov rovnakého priezviska a krstného mena.

Nárečie…

V obci sa hovorí špecifickým nárečím, z ktorého vyplýva aj prezývka “nápekané” z používania miesto tvaru náročky. Dobrovodské nárečie patrí do skupiny trnavských nárečí (kultúrnej západoslovenčiny), ktorým hovoria obyvatelia údolia potoka Blava od Dobrej Vody až po Trakovice. Samozrejme, že i tu sa nájdu určité odchýlky.
Alojz Mednyanský v cestopise Malebná cesta dolu Váhom vyjadruje mienku svojich súčasníkov, že “Trnava s okolím je známa, že sa tam hovorí najčistejším slovenským nárečím a najpôvabnejšími výrazmi a pokladá sa za hlavné stredisko slovenčiny.”

Skladba obce

V dnešnej dobe sa intravilán obce skladá z týchto častí: Hoštáky*, Dolný koniec, Záblavie, Dolina, Podrovná, Široká, Ring, Poláková dolina a Podmariáš.

*Pozn.: Hoštáky – z nemeckého “hoch Stadt” – horné mesto, za hranicami, za hradbami mesta

Srbochorváti na Dobrovodskom panstve

Na Dobrej Vode boli a sú rozšírené priezviská chorvátskeho pôvodu, ktoré sa sem dostali migráciou obyvateľstva (od stredného Dunaja, z poriečia Sávy a Drávy po bitke pri Moháči 1526). Chorváti hovorili Chorvátským – kajkavským nárečím.
Chorvátmi by mohli byť nositelia týchto priezvisk: “Ažaltovič, Benedikovič, Fančovič, Gálovič, Holkovič, Jankovič, Jurkovič, Knazovič, Kohútovič, Kubovič, Lančarič, Lukačovič, Miklovič, Ondrejkovič, Pavlovič, Polakovič, Ševčovič, Tomašovič, Tomovič, Vidovič a Zuzkovič”. Niektoré z týchto  priezvisk sa už na Dobrej Vode nevyskytujú.

Meno Benedikovič sa prvýkrát vyskytuje v listine z Beckova 3. mája 1508, adresovanému Trnavskému magistrátu, čo môže potvrdzovať, že nie všetky priezviská končiace príponou – ovič, sú srbochorvátske, ale slovenské – je to posesívny, privlastňovací typ priezviska, ktorý pôvodne označoval syna dotyčného (Benedikt – Benedikovič, Kováč – Kovačovič).
Žili tu ako slobodní, kolonizátorom dali panovníci rozličné výsady ako oslobodenie od daní na určitú dobu, mohli svoje výrobky voľne predávať atď.
Prví Chorváti prišli na Slovensko okolo roku 1540 a na Dobrovodské panstvo okolo roku 1548 a usadili sa v Paderovciach, Radošovciach a Naháči. Ďalší Chorváti na územie panstva prišli po tureckom nájazde v roku 1566. Bol to vrchnosťou organizovaný odchod obyvateľstva, z ohrozených oblastí. Títo Chorváti sa časom “slovakizovali”, pretože slovenské prostredie a reč blízka chorvátskej, ako aj katolícke náboženstvo, prispelo k rýchlej asimilácii.

Židia a Cigáni na Dobrej Vode

Židia prišli na naše územie začiatkom 11. storočia. Kráľ Koloman (1095 – 1116) ich obdaril mnohými privilégiami: “Colomani regis lex” – kráľovské dôchodky, úrady, nehnuteľnosti, voľný pohyb po ríši, obchod…. Kráľ Bélo IV. udelil židom v roku 1251 privilégium: “Belae regis Iura iudeorum” –požičiavanie peňazí na vysoké úroky. V priebehu 18. storočia prišlo k ďalšiemu prílevu židovského obyvateľstva na Slovensko z Čiech a Moravy. V roku 1864 prišli na Slovensko židia z Haliče. Židia sa hlásili k nemeckej národnosti a od roku 1787 používali nemecké mená. Netvorili samostatnú židovskú obec, ale patrili do Chtelnice, kde sa viedla aj židovská matrika. Žili v diaspore s náboženskými bariérami. V Dobrej Vode mali len svoj cintorín, jeho zvyšky äasi 25 pomníkov) sa nachádzajú nad dobrovodským cintorínom, pod Šibeničným vrchom, pri hrade.

Osobitnú skupinu obyvateľov tvorili cigáni – Rómovia, ktorí prišli na Slovensko v 14. storočí. Vyhlasovali sa “za pútnikov z Malého Egypta”. Za pravlasť Rómov sa pokladajú stredoindické štáty Bihár a Pandžáb. Predkovia Rómov patrili ku skupine Dómov, z toho pochádza názov Róm. Do strednej Európy Rómovia prenikali postupne v priebehu 12. a 13. storočia z územia dnešného Grécka. Najstaršia správa o pobyte Rómov na Slovensku je z roku 1322, keď spiško-novoveský richtár Ján Kunch pri opise majetkov spomenul potulujúcich sa Rómov na majetku rodiny Mariášiovcov, v okolí Špišskej Novej Vsi. Nie je známe, kedy sa usadili na území Dobrovodského panstva, lebo viedli potulný, kočovný život. Mnohí z nich boli remeselníci – kováči, korytári, košikári. Vykonávali rôzne služby a uplatňovali sa aj ako hudobníci. To ich postupne priviedlo k tomu, že sa začali usádzať na okrajoch miest a osád. Na čele stál človek s prirodzenou autoritou: čibalo – vajda, ktorý ručil za poriadok a disciplínu, a sprostredkoval styk s úradmi.
Panovníčka Mária Terézia sa snažila o asimiláciu Rómov s ostatnými občanmi. Rómske deti v roku 1775 pridelili rodinám na výchovu. Akcia však nemala úspech.

Zemianske rodiny

Za vzorné služby panstvu, obetavosť a hrdinstvo vo vojnách a za inú činnosť, postupne poddaní získavali oslobodenie od robotovania a niektorí sa dostali do stavu zemanstva. Častokrát ľudia hovorievali: “Boli pyšný na svoj stav, ale často na tom neboli lepšie ako usilovný poddaný“.
V obci žilo aj viacero zemanských rodín napr.:”Jurkovič, Benedikovič, Turaz, Odler, Lukačovič atď.”.
Rodina Jurkovičová bola listom kráľa Ferdinanda III. z 5. augusta 1651 prijatá medzi zemanov. Zemianstvo získal Adam Jurkovich – otec Juraja, ďalej Krištof Jurkovich – bratranec Juraja a Jána. V armálese sa nachádza zobrazenie erbu rodiny Jurkovičovej.

Richtári a riadenie obce

V obci sa zachovala obecná kniha pochádzajúca zo 17. storočia. V knihe sú zaznamenané mnohé zaujímavé udalosti.
V roku 1658 správu obce tvorili: richtár (fojt), hajtman (veliteľ polície), 2 konšeli (obecní sluhovia), 2 šafári a 7 prísažných, ktorí sú menovite spomínaní v obecnej majetkovej knihe.

Funkciu notára zastával spravidla učiteľ – organista. Obec mala aj svojho nočného strážnika. Jeho povinnosťou bolo celú noc bdieť, strážil a dozeral na dodržiavanie nočného pokoja, chránil dedinu pred zlodejmi a v prípade požiaru zobudiť spiacich občanov. Pri obchôdzke dediny oznamoval vo veršoch počet hodín: “Chváľ každý duch Hospodina …!” a zvukom trúby z volského rohu. Jeho výstroj tvorila: halena, harapartňa alebo palica, hlásny roh alebo trúba, a lampáš.

Richtára si poddaní volili zo svojho stredu zámožnejší občania – sedliaci. Voľbu richtára vždy potvrdzoval zemepán ako zemský patrón mestečka. Prísahu skladal do rúk farára a zemepána, ktorý ho mohol aj odvolať, vo farskom kostole. Po roku 1848 skladal richtár prísahu pred stoličným slúžnym na obecnom dome. Ostatní členovia samosprávy prisahali pred zhromaždenou obcou, na obecnom dome.  Pri sľube richtár sľúbil: “dodržiavať právo bez ohľadu na lásku, či ľúbosť, pôvod alebo postavenie“. Richtárom v obciach a mestečkách mohol byť len vážený občan, napr. z radov cechových majstrov, mlynárov alebo bohatších sedliakov, človek bezúhonných mravov, zbožný a bohabojný. Musel viesť bezúhonný život a vynikať dobrými vlastnosťami. Nesmel byť tvrdohlavý, chybujúci a chamtivý. Nesmel sa dať podplácať. Mal byť nestraný a spravodlivý. Richtár mal slúžiť ľuďom a nie naopak. Jeho funkčné obdobie trvalo obyčajne rok, začínalo sa po Vianociach.Richtár nekoná nijaké roboty a povinnosti, ale pre pánsku kuchyňu vykŕmi jednu ošípanú.
Funkciu richtára spravidla vykonával ten istý človek i niekoľkokrát za sebou. Na počiatku bola funkcia richrára čestná, nedostával za ňu plat. Úloha richtára nebola ľahká, na jednej strane mal brániť výsady a súčasne bol vykonávateľom zemepánskej vôle nad poddanými, patrilo mu nižšie súdnictvo – mohol trestať menšie priestupky. Bol pod ochranou zemepána a kto to porušil, bol za to bol potrestaný pokutou. Zodpovedný bol za bezpečnosť a poriadok, previnilcov odovzdával zemepánovi, menšie priestupky (krádeže, škody na poliach a stromoch, spory o medze, výtržnosti, bitky bez zabitia a priestupky proti mravnosti) súdil sám napr. peňažná pokuta, dereš, klada, pripútanie k stĺpu hanby – pranier, ktorý býval postavený uprostred obce, na námestí pred kostolom, atď.. K pranieru sa priväzovalo najmä v nedeľu od rána do večera, aby ľudia idúc do kostola mohli vidieť previnilca. Richtár bol pri vynášaní rozsudkov povinný dodržať všetky božské, ale aj krajinské zákony. Nesmel byť nerozhodný a bez vážnych príčin meniť svoj názor. Mal súdiť bez strachu a obáv. Dereš a klada patrili k vonkajším odznakom richtárskej právomoci, a preto ihneď po zvolení nového richtára museli sa preniesť do jeho domu.
Väčšie priestupky poddaných ako vraždu, podpaľačstvo, lúpež a iné tažké zločiny súdila vrchnosť vždy sama. Zemepán niektoré ťažšie priestupky nechával súdiť kastelánom jednotlivých hradov, napr. dobrovodským kastelánom Albertom z Močenku v roku 1542.
Poddaný za každý väčší priestupok proti vrchnosti alebo spolupoddaným býval ihneď uväznený a držaný v hradnom väzení až do vykonania súdu. V 17. storočí sa ujala prax, že previnilci sa nechávali na slobode, ak priviedli za seba ručiteľov, ktorí svojím majetkom alebo zloženou peňažnou kauciou /100 – 500 zlatých/ ručili, že delikvent sa dostaví k súdu a neutečie z územia panstva, zo svojej obce.
Ďalej richtár dozeral pri vybere rôznych poplatkov, daní, naturálnych dávok a vybavoval sťažnosti. Slovo richtár pochádza z nemeckého slova “Richter” – sudca. Mal starosť o verejný majetok a jeho ochranu.
Hajtman bol strážcom verejného poriadku, policajným strážnikom, ktorý vykonával rozkazy richtára a bol mu podriadený. Konšelov a notára si volili občania a im sa za svoj úrad zodpovedali. Úradné úkony sa vybavovali za prítomnosti prísažných. Nariadenia richtárskeho úradu dostávali úradnú platnosť potvrdením pečaťou mestečka.

Obecný úrad mal aj svoj majetok, ktorý pozostával z nehnuteľností (obecné pozemky a obecný dom) a z finančného obnosu získaného z miestnych daní. Na obecnom dome sa vykonávali všetky záležitosti.
Dobrovodskí i vidiecki obyvatelia pri kúpe alebo predaji majetkov podľa tradícii dodržiavali “Oldomáš”, čo bolo nielen zvykom, ale znamenalo i potvrdenie právoplatnosti. V jednom zápise o predaji z roku 1647 sa píše: “Pre väčší dôvod istoty a hodnovernosti, pánovi richtárovi a ctenému predstavenstvu lial sa oldomáš”.
V roku 1642 môžeme čítať, že: “Pán richtár a ctené predstavenstvo oldomáš dopili.” Veľmi zaujímavý je koniec jednej zmluvy, v ktorej sa spomína, že zmluva bola potvrdená aj stisnutím rúk.
Do roku 1763 boli dedičný richtári, odvtedy boli volení. Richtár nosil ako odznak svojej moci palicu.
Richtár na najčestnejšom mieste opatroval richtársku truhlicu. U nového richtára skladal starý richtár účty, odprosoval občanov, ak im nejako ublížil a dával oldomáš. Od roku 1924 sa na miesto richtára volil starosta. Právomoc obecného richtára bola oveľa väčšia ako za prvej ČSR.
Ďalšie obecné funkcie boli: hrobár, poštár, obecní pastier, vartáš, hlásnik, bubeník, zvonár.

Notariát

Notár bol predstaviteľom administratívy, výkonný orgán štátnej správy a poradca obecnej správy. V obci od roku 1887 existoval aj notariát. Prvým notárom bol Bernát Hajduš. Ešte v tom istom roku sa stal notárom Alexander Fixek, ktorý tu bol notárom 41 rokov. Potom bol notárom Emerich Strelka. Notariát bol v budove dnešného obecného úradu. Povinnosťou notára bolo predkladať návrhy, viesť protokol, vybavovať úpravy vrchnosti a informovať o tom obecnú radu, viesť písomnú agendu obce, evidencie a financie obce. Viedol obecnú knihu, písal žiadosti, sťažnosti, zmluvy a posledné vôle. Zúčastňoval sa schôdzí obecného zastupiteľstva.

Všeobecný úvod

Hospodársky život bol založený predovšetkým na roľníctve a chove hospodárskych zvierat. Remeselnú výrobu zabezpečovali remeselníci organizovaní v cechoch, ktoré chránili ich záujmy. Pre zaujímavosť uvádzame, že v roku 1925 boli v obci: 6 obchodov, 3 hostince, 4 mäsiari, 12 kamenárov, 8 povrazníkov, 3 stolári, 2 kolári, 2 kováči, 4 krajčíri, 4 obuvníci a 4 mlynári.
Cechy boli ochranou aj pred konkurenciou. Dozerali na úroveň remesla a kvalitu výrobkov, regulovali ceny. Cechy sa riadili podľa pravidiel /artikuly/, ktoré boli od 18. storočia potvrdené vrchnosťou – panovníkom. Artikuly obsahovali práva a povinnosti cechov a ich príslušníkov, upravovali ich vzájomný pomer, určovali poplatky, pokuty, ceny výrobkov, atď.. Cechy vytvárali: majstri, tovariši a učni. Na čele cechu stál cechový majster, ktorý dbal na to, aby členovia cechu boli svedomití v plnení náboženských povinností. Bol volený každoročne na výročný deň udelenia artikulov. Každý cech mal svoj znak, zástavu, pečatidlo s obrazom patróna a cechovú truhlicu, ktorej boli opatrované cechové artikuly, privilégia, cechové knihy, výučné a majstrovské listy, vandrovné knižky, pečatidlá a iné predmety. Otvorením cechovej truhly začínala a jej zatvorením končila schôdza cechu.
Cechmajster reprezentoval cech pred vrchnosťami, hájil jeho záujmy, dbal na dodržiavanie artikúl. Staral sa o dobrú akosť výrobkov a v menších priestupkoch mohol i trestať členov cechu i telesnými trestami.
Najväčším trestom však bolo vylúčenie z cechu. Cechy mali v kostoloch aj oltáre svojich patrónov, lavice v kostole a na procesiach sa zúčastňovali s cechovou zástavou.
Život tovariša po stránke pracovnej a spoločenskej bol veľmi obmedzený. Po čase sa musel každý tovariš vydať na vandrovku, aby sa zdokonalil v remesle. So sebou si bral vandrovný list, vandrovnú knižku, kapsu a palicu. Vandrovka trvala 2. – 3. roky. Po ukončení vandrovky nasledoval ešte majstrovský rok. Potom vykonanie majstrovského diela. Po povýšení na majstra si mohol založiť dielňu a oženiť sa.
Učni mali najnižšie postavenie. Za učňa mohol byť prijatí len takí chlapci, ktorí pochádzali zo zákonného manželstva. Synovia poddaných museli mať súhlas svojich zemepánov. Okrem práci v dielni museli vykonávať rozličné domáce práce v majstrovom dome. Učňovský čas trval 3. – 4. roky. Boli častokrát trestaní bitkou.
Na Slovensku prevládal nemecký typ cechovníctva. Cechy u nás boli zrušené v roku 1872 priemyselným zákonom.
V minulosti sa značná časť obyvateľstva živila poľnohospodárstvom, prácou v lesoch, podomovým obchodom a domácim priemyslom. Niekdajšie obyvateľstvo obce bolo široko-ďaleko známe svojimi remeslami, najmä kamenárstvom, vápenkárstvom a povrazníctvom.

Poľnohospodárstvo

V okolí obce sa nachádzajú pastviny, ktoré sa používali najmä pre chov oviec, kôz a rožného statku. Poľnohospodárstvo bolo už od nepamäti spojené s chovom dobytka, ktorý bol jedinou ťažnou silou pre hospodárstvo poddaného, ale aj zemepána. Chovali sa kone, voly, kravy, ošípané, a ovce. Aj chov hydiny bol veľmi rozšírený, nakoľko poddaní ju odovzdávali pre zemepánovu kuchyňu. Dobrovoďania dávnejšie pestovali pre svoju vlastnú potrebu kvalitné konope a kapustu. Za obcou smerom na Pod Mariáš sa nachádzali močidlá, /miesta na namáčanie ľanu a konopí, boli 0.75 – 1,5 m hlboké jamy naplnené vodou, blízkosti obce pri potoku, máčanie ľanu trvalo 3 dni a konope 2 týždne/.
Dobrovoďania pestovali vo veľkom množstve tiež ovocné stromy, najmä jablone, hrušky, slivky, orechy a iné. Polia sú tu inak macošské, obrábali sa v trojročnom cykle. Úhorenie bolo vtedy, pri vtedajšom spôsobe obrábania pôdy nevyhnutné.
Obrábanie pôdy, tvrdá a úmorná práca na poli vypĺňala celý život dedinského človeka. Dobrá úroda závisela od kvalitného obrobenia pôdy. Úspech práce roľníka závisel vo veľkej miere nielen od jeho úsilia, ale aj od výkyvov počasia.
V 18. storočí začali prenikať aj na územie Slovenska nové spôsoby hospodárenia. Úsilie po zvyšovaní poľnohospodárskej produkcie vyžadovalo opustiť extenzívne hospodárenie a zaviesť intenzívne obrábanie polí. Zastaraný trojpoľný systém hospodárenia bol veľkou brzdou pokroku rastlinnej i živočíšnej výroby. Úhorenie jednej tretiny chotára z dôvodov “odpočinutia” pôdy nedovoľovalo zvýšiť produkciu. Hoci sa vedelo, že ubúdanie živín v pôde sa dá nahradiť aj iným spôsobom, ťažko sa upúšťalo od starých, zaužívaných foriem hospodárenia. Hoci hnojenie maštaľným hnojom a striedanie plodín po sebe úplne nahrádzalo úhorenie, jednako sa pomaly ujímali nové spôsoby hospodárenia najmä medzi drobným poddanským ľudom. Začalo sa prejavovať aj úsilie sceľovať pôdu, najmä panskú, do väčších lánov a zdokonaľovalo sa majerské hospodárenie. Zemepán často kalkuloval a vynachádzal rôzne spôsoby, ako zvýšiť svoje príjmy z pôdy panskej i urbárskej. Nový spôsob výroby často vyžadoval suroviny aj od poľnohospodárstva /konope, ľan/. Niektoré produkty svojho poľnohospodárskeho majetku začal zemepán spracúvať priemyselne vo vlastných výrobniach. Zemepáni zakladali liehovary, papierne, pivovary, píly a iné. Ak ich výrobne neprinášali dostatočné prímy, dávali ich do prenájmu.

Kamenárstvo

Veľkú tradíciu má predovšetkým kamenárstvo – kameňospracujúce remeslo, lebo je tu dostatok dobrého a kvalitného kameňa /pieskovca/, z ktorého majstri kamenári tesali najmä náhrobné pomníky v štýle tzv. zľudovelého baroka, ktoré sa nachádzajú v širokom okolí. Tieto tzv. basové kríže /srdcovité/ boli vytesané z jedného kusa kameňa.

Z ľudových remesiel, ktoré sa vykonávali na Dobrej Vode, zaujíma prvoradé miesto kamenárstvo ako zdroj existencie pomerne značného počtu obyvateľstva v minulosti.
O skutočnosti, že kameň bol významnou miestnou surovinou už v minulosti, svedčí tiež maďarský názov obce Jókö – Dobrý Kameň. Tento materiál tu miestni kamenári spracovávali po viac generácií. Podľa ľudovej tradície sa tu kamenárske remeslo vykonávalo už od stavby dobrovodského hradu, kedy sa sem pozvali cudzí remeselníci. Dobrovodský kamenári boli súčasťou cechovej organizácie so sídlom v Chtelnici, ktorá združovala okrem kamenárov aj murárov.
Koncom 19. storočia pracovalo na Dobrej Vode 24 kamenárov. Domáci remeselníci vyrábali náhrobníky a úžitkové predmety pre potreby vidieckeho obyvateľstva trnavského okolia. Bolo to obdobie pomernej prosperity kamenárskeho remesla, čo sa prejavilo tiež na spôsobe života jeho príslušníkov. V čase zvýšených objednávok odchádzali “partyje” kamenárov i na celý týždeň do lomov v horách, odkiaľ sa vracali domov iba na nedeľu. Pretože pracovná sezóna trvala vždy od skorej jari až do Všech svätých /1. november/ stavali si na prenocovanie a uskladnenie nástrojov a zásob búdy z kameňa, prípadne i z dreva, ktoré pokrývali drevenou strechou krytou dechtovým papierom. Okrem zásob prinesených z domu privážali im potraviny na ručných vozíkoch obchodníci z Vrbového, ale chodili za nimi i obchodníci a priekupníci zo vzdialenejších miest, ktorí takto využívali kúpyschopnosť kamenárov, ktorá bola v tom čase u vidieckého obyvateľstva neobvyklá.
Keď nebolo dosť práce, chodili majstri i do vzdialenejších obcí “na zjednaní”. Tu navštevovali rodiny, v ktorých v poslednom čase niekto zomrel, a uzatvárali objednávky. Vybrané preddavky boli často na dlhú dobu jediným príjmom rodiny, ba pre daktorého ľahkomyseľného remeselníka týmto vôbec obchod končil bez toho, že by odovzdal výrobok. V takýchto obdobiach žili kamenárske rodiny veľmi skromne, najmä v zimnom období, keď nebolo práce. Preklenúť takúto mŕtvu sezónu umožňovalo iba obvyklé malé hospodárstvo, pozostávajúce z kúska pôdy osadenej zemiakmi a chovu drobného domáceho zvieratstva.
Počas druhej svetovej vojny opäť nakrátko ožila stará výroba žarnovov pre ručné mletie obilia a po jej skončení znamenal zvýšený stavebný ruch určité krátkodobé oživenie kamenárského remesla. Táto konjunktúra v podmienkách hospodárskej prestavby povojnového života nemohla však trvať dlho. Pomerne drahé opracovanie prírodného kameňa muselo ustúpiť lacnejšiemu umelému kameňu, ktorého výroba sa na Dobrej Vode ujímala najmä u mladších remeselníkov a drahá výroba malých dielni rentabilnej veľkovýrobe, založenej na deľbe práce v podnikoch.
Kamenárstvo sa udržiava na Dobrej Vode obvykle v niekoľkých rodinách, v ktorých sa dedilo z otca na syna, prípadne na synovca. Najznámejšími kamenárskymi rodinami boli: Pripkovci, Friedlovci, Benedikovičovci, Velbovci a Pospíšilovci. Príčinu tohoto zjavu treba hľadať v okolnosti, že takýto systém umožňoval vyučiť sa remeslu bez väčších finančných obetí. Nástroje si dobrovodskí kamenári kupovali pred prvou svetovou vojnou vo Viedni, za prvej ČSR v trnavských železiarskych obchodoch. Špičiaky a dlátka vedel vyhotoviť i miestny kováč. Ten tiež nabrúsil – “ostril” – otupené špičiaky a zalieval – “natavil brok” – do jamôk vyhĺbených na ploskách kladív od úderov, čo pri intenzívnejšej práci bolo treba opakovať približne každých 14 dní.
Po vyhliadnutí vhodného kameňa si kamenár “banu odkryl”, alebo pokračoval v čerpaní zo starej. Na novom mieste povrch očistil krompáčom a hlinu oškrabal lopatou. Na skale si poznačil žiadané rozmery pomocou uholnice – “vingla” a špičiaku – “špicajzna”. V smere naznačenom špičiakom, do ktorého udieral veľkým, až 5 kg ťažkým kladivom – “puckou”, vysekával járok – “šramoval”. Hĺbka járku zodpovedala hrúbke budúceho kvádra, avšak pri rozmeroch sa rátalo vždy s určitou rezervou, a preto sa kamene šramovali vždy o niečo väčšie. Po ošramovaní kamenár navŕtal na dne budúceho kvádra špičiakom a kladivom diery, do ktorých vkladal železné kliny, podložené a kryté kúskami železa – “plechmi”. Udieraním do klinov a husto opakovaným navŕtavaním uvolnil vyznačený kváder od svojej základne. Nakoniec so 100 – 150 cm dlhým železným sochorom – “štanglou” i so zosilnenou hlavicou – “bretštangla”, nadvihoval – “podebíral” kameň. Pomocník ho pritom podkladal drevenými klinmi, a tak postavili – “zvážili” kameň na jeho bočnú stenu. U kameňa veľkého 2 kubické metre trvá šramovanie 3 – 4 dni usilovnej práce. Pri šramovaní sedávali kamenári na vreci naplnenom slamou, alebo slamennom vechti – “mrváni”. Ak bol kameň príliš veľký, rozštiepil sa špičiakom a kladivom na menšie kusy, pričom sa nežiadúce výčnelky na lome odrážali dlátom – “brajtajznou”, alebo jeho širším variantom – “cepák”. Tvar na posekaných kusoch sa označil tužkou – “obrajzoval” a vyrovnával špičiakom – “opasíroval”. Takto upravený kameň sa potom odvážal z lomu ku konečmu spracovaniu domov. Záprah si kamenári obyčajne požičiavali od roľníkov za protislužby. Najväčším problémom bola doprava kameňa na voz. Keďže lomy sú často na vyšších brehoch, bol treba niekedy pri jeho približovaní prekonávať i väčší výškový rozdiel. Používali na to 2 kusy drevenej guľatiny, na ktorej kameň podľa potreby posúvali, alebo brzdili drevenými drúkmi priamo na voz. Menšie kusy naň preniesli na silných drevených doskách.
Po odvezení kameňa na majstrov dvor sa pokračovalo v práci. Tá prebiehala opäť vonku, pretože črepiny odsekávané z kameňa by boli poškodili dielenské zariadenie, najmä okná. Kameň sa postavil na 2 kozlíky – “stolice”, na ktorých sa dlátom a špičiakom vrážaným pomocou kladiva vysekával definitívny tvar náhrobníka. Dobrovodské náhrobníky, ako ich možno od roku 1778 sledovať na miestnom cintoríne, prešli určitým vývojom v súhlase so slohovými vplyvmi doby. Najstaršie majú nad soklom zaokrúhlený, väčšinou srdcovitý tvar. Pretože spolu so soklom pripomínajú basu, nazývajú sa – “basové”. Pochádzajú z konca 18. storočia a prvej tretiny 19. storočia. Ich výška sa pohybovala medzi 70 – 100 cm. Proti klesaniu náhrobníkov sa začali za prvej ČSR zhotovovať betónové základy – “grunštány”. Robili sa aj polooblúkové pomníky – “hrany”. Z polovice 19. storočia pochádzajú rovné blokové náhrobníky, ktoré vykazujú najviac dekoratívnych prvkov, odrážajúcich zľudovelé poňatie klasicizmu u nás. V tomto období sa začali robiť aj oblúkové náhrobníky – “púgnové”, jedno až dvojoblúkové náhrobníky “dvojáky” a “trojáky”, určili sa vedľa seba ležiacim členom jednej rodiny. Posledný oblúkový náhrobník “dvoják” zhotovil v roku 1927 Aurel Pripko.
Najčastejším rytým motívom na náhrobníkoch sú šesťcípe hviezdice, alebo umrlčie hlavy na ich sokloch. Korpus na starších náhrobníkoch prezrádza ľudové poňatie proporcionality, ako i telesného tvaru. Zatiaľ čo novšie korpusy sú schématickejšie a zrejme tvorené podľa predlohy. Zriedkavejšie nájdeme na sokli reliéf patróna zomrelého.
Z novších náhrobníkov boli veľmi obľúbené plastické motívy zlomenej lipy, ktoré sú pozostatkom meštiackeho, secesne orientovaného vkusu.
Okrem náhrobníkov sa zhotovovali tiež náhrobné dosky – “fólové platne”, ako i obruby – “ajnfasungy” na ne. Tieto si žiadali veľké kamenné platne rozmerov až 2 x 1m a ich otesávanie predpokladalo už určitú rutinu.
Príležitostne sa na Dobrej Vode tesali tiež sokle pod pomníky a pod plastiky religiózneho charakteru, vlastné sochy boli väčšinou importom najmä z Moravy.
Ťažisko kamenárskej výroby na Dobrej Vody spočívalo v zhotovovaní náhrobníkov, významnou súčasťou bol aj stavebný kameň. Stavitelia si tu objednávali kvádre, ako polotovar na ďaľšie opracovávanie, potom schody, prahy – “zolponky”, klenutie nad dvere – “šturc” i platne na hradenie studní. Kamenári vyrábali aj menšie úžitkové predmety, ako boli žarnovy – “šrotovníky” a žľaby – “hranty” pre dobytok a hydinu, ale tiež ku studniam. Tieto predmety sa zväčša robili z nevydarených, prasklých kvádrov. Železné rukoväte k žarnovom ukuli miestni kováči.
Vplyv mestských remeselníkov na tvorbu dobrovodských kamenárov sa prejavuje zreteľne vo využívaní slohového tvaroslovia výzdobových prvkov, napr. zuborez – “conšnit”, feston – “khenk”, valcovec – “uxnavre”, oblúčkový lem “čipky”, rozeta a korpus. Práve toto ľudové chápanie slohového tvaroslovia spolu so zľudovelou technologickou terminológiou cudzieho pôvodu možno považovať za domáci prínos.

Vápenkárstvo

Vápno sa na Dobrej Vode páli podľa miestnej tradície už od dávnych čias. Využívaním vápenca v Brezovskom pohorí potvrdzujú i miestne názvy. Podľa Pála Jedlicsku sa koncom 19. storočia zapodievalo na Dobrej Vode vápenníctvom 7 rodín, ktoré pálili vápno v 6. peciach pri ceste na Hradište pod Vrátnom, teda na miestach, kde sa pálilo vápno ešte donedávna. S rozvozom vápna spája Jedlicska aj oslobodenie od mýtnych poplatkov, ktoré dobrovodskí občania dosiahli. Pred rokom 1930 bolo v obci s 1388 obyvateľmi na 33 vápenných pecí a predajom vápna sa zaoberalo 41 vápenníkov, odchádzajúcich so svojimi výrobkami až do okolia Komárna. Pálenie vápna a práce s tým spojené predstavovali hlavný alebo príležitostný zdroj príjmov približne pre 1/3 obyvateľstva do druhej svetovej vojny. Tento počet vzrástol dopytom po vápne v prvých povojnových rokoch. Na vápenníctve sa okrem tzv. vápeníkov, teda ľudí s prevádzkovým kapitálom, zúčastňovali vlastní výrobcovia – lamači kameňa, paliči vápenca, ľudia zamestnávajúci sa dovozom a predajom dreva, a príležitostné výpomocné sily, ktoré svoku odmenu za drobnejšie práce, získanú vo forme vápna alebo drevenného uhlia, vymieňali v dedinských domácnostiach spravidla za potraviny.
Od roku 1952 bolo pálenie vápna ako súkromné podnikanie obmedzené.
Dobrovodský vápenníci pálievali vápno za obcou v Doline. Terén tu mal všetky výhody: pece tu boli vhĺbené do 1,80 – 2 m vysokých briežkov, tiahnucích sa po oboch stranách pozdĺž cesty. Na jednej strane boli umiestnené dokonca v blízkosti vápencového lomu – bane. Cesta spájala pece priamo s lesom, ktorý poskytoval drevo na pálenie vápna. Blízkosť ľudských obidlí zas zabespečovala dostatok vody potrebnej na stavanie pecí a zahášanie ohňa. Okolitý terén mal teda v porovnaní s prostredím iných oblastí veľké prednosti, ktoré do istej miery tiež ovplyvnili prácu, najmä transport.

Proces pálenia
Vnútro pece od sokla po ústie vyložil jej staviteľ nepálenými sušenými tehlami, ktoré vyrábali Cigáni zo žltej hliny, vykopanej v “Pavlíkech kúce”. Nepálená tehla tu mala prednosti pred pálenou: “skór sa zlála v celistvú stenu a nevydúvalo ju“. Tehla sa zlepovala – “zavázala” blatom. Posledný rad – “štós” i vrchná “šara” pri hornom ústí bol z pálenej tehly, lebo nepálená tehla by sa bola v daždi “osípala”.
Pec postavili dvaja muži za jeden deň, väčšinou paliči, ale “moseli sa šikovno obracat”. Avšak i ženy sa vyznali v tejto práci a iba z opatrnosti prenechávali stavanie pece mužom. Dobre postavená pec vydržala i 10 rokov. Ak sa zo steny “vyrúcala cehla, vycápali ju z holím blatom” zo žltej hliny. Na vrchu Cerník a na Planinke sa pálievalo na prelome 20. storočia vo veľkých grófských peciach o kapacite až 50 metrických centov.
Keď bola pec postavená, zapálili v nej raždie a iný odpad z lesa – “špinu”, aby sa vysušila. To isté robili tiež na jar pred prvým pálením. Po tejto príprave mohol palič prikročiť k napĺňaniu pece – sklepeniu vápencom.
Vápenec sa lámal v lome – bani – neďaleko pecí. Skaly patrili urbáru. Vápenník, ktorý celú výrobu financoval, musel urbáru zložiť od jednej pece za prvej ČSR 2 Kčs, v období krátko po druhej svetovej vojne 10 Kč, do obecnej pokladnice.
Dobrovodský vápenec je biely, pri povrchu žilnatý – “štichoví”. Vápno z neho je podradnejšej kvality, ale vhodné predovšetkým na bielenie.
Na začiatku 20. storočia sa kameň lámal, vlastne rípal klinom a za použitia kladiva uvoľňoval čaganom, prípadne 2 – 3 m dlhou baramitou, železnou tyčou na konci sploštenou. Neskôr používali na základe povolenia miestnych úradov pušný prach, ktorý kupovali v obchode so spotrebným tovarom na Brezovej pod Bradlom. Kameň spravidla lámal lamač, ale niekedy si celý materiál zadovážil palič sám, ak mal povolenie na lámanie kameňa.
Nalámaný kameň zložili z voza pri peci. Tu sa kladivom potĺkol na potrebné kusy: najväčšie sklepovníki, okrúhle gule a plochšie obkladki. Pec napĺňali obvykle dvaja: muž stojaci na dne pece sklepil, žena mu podávala potrebné kamene, ktorých zásobu nosila v koši. Aby sa vytvorilo bezpečné klenutie, musel sa kameň ukladať tak, aby horný prečnieval o niečo nad spodným – “kamen sa musí zasekuvat”. Klenutie, ktorého stavba začínala na sokli, robilo sa zo sklepovníkov, priestor medzi ním a stenou pece sa vypĺňal gulami. Na klenutú kopulu za zvrchu nahádzali gule a dookola sa obložila obkladkami. Pritom sa klenutie – “klenung” – stavalo tak dlho, ako len bolo možné z vnútra pece, až napokon staviteľ vyšiel po rebríku malým otvorom v lenutí. Klenutie potom dokončil už zvonku, pravda, tu sa ťažšie sklepilo. Klenung vedel postaviť každý palič, hoci táto práca vyžaduje veľku zručnosť a skúsenosť.  Neodborne stavaná klenba sa zrútila. Stávalo sa to najmä vtedy, keď čeľuste neboli dosť pevné. Avšak podľa miestnej tradície bolo vítané, keď pri sklepení vypadol, čo len jeden kameň. Takáto nehoda zabezpečila dobrý odbyt – “vápno bolo predajné”. Zručnosť dobrovodských vápeníkov bola známa v širokom okolí, preto tiež niektorých pozávali za inštruktorov k stavebným robotníkom /Vendelín Benedikovič/.
Vápno pálil palič sám, alebo pracoval so ženou, prípadne s odrastenými deťmi. Často však pálili vápno iba ženy. Paliči sa regrutovali z chudobných hoštáčnikov – ľudí bez pôdy, ktorí pracovali pre vápenníka, alebo pálili niekedy i vo vlastnej peci. Vápno sa pálievalo od jari, najmä od Veľkej noci až do Všech svätých /1. november/.
Pec sa zapalovala vechťom slamy a kálaničkami, alebo sa preniesol oheň z jednej pece do druhej. Kým sa oheň rozhorel, prikladali drobnejšie drevo, neskôr už na jeho druhu nezáležalo. Na pálenie je najlepšie suché bukové drevo. Cerové drevo vytvára na vápne tmavozelený povlak – “škáru”. Také vápno sa rozhasilo dobre, ale na líčenie nebolo predajné. Drevo prikladali do pece horným ohnišťom, spodným prehrabovali oheň pomocou železného ohrebla, ktorým “robili luft”. Aby jeho drevená rukoväť nezhorela, namočili ju občas v riedkom blate – “špine”, ktoré zvýšilo od vystielania pece. Po zapálení ohňa v peci ešte dodatočne vyplnili kameňmi malé otvory, aby oheň nevyrážal, ale inde bežné izolovanie kopule blatom sa tu nerobilo. Po rozhorení sa ohňa nazhromaždili pred dolné ohnisko väčšie kamene, aby otvor bol čo najmenší. Palič potom sledoval skúseným okom stupeň vypálenia. Jeden pracovník stačil obsluhovať maximálne 3 pece.
S pálením začali najčastejšie v piatok popoludní, aby do polnoci bola pec vypálená. Horúčava nútila robotníkov pracovať i v chladnejších nociach iba v košeliach. Smäd zahášali väčšími dávkami piva, v bdelom stave udržovalo paličov víno. Preto nie div, že pálenie bolo sprevádzané výbornou náladou zúčastnených. Často až do rána, keď už pec vychladla, ozýval sa z Doliny spev so sprievodom harmoniky, takže sa tieto miesta stávali spoločenským strediskom dobrovodskej mládeže. Zábava rýchlo utíchla, keď počas pálenia začalo pršať. Vtedy bolo treba zachrániť aspoň drevo a pravdaže, aj palič hľadal úkryt v búde – “šope”. Bola to vlastne iba sedlovitá strieška s drevenou konštrukciou, hore pokrytá plechom. Ak sa v peci ešte nezačalo nezačalo kúriť, alebo bola už vychladnutá, chránil sa jej obsah pred náhlym dažďom pokrytím kopule voskovanou plachtou, ktorú používali na zakrytie voza. Na ochranu proti prudkým nárazom vetra staval sa pri peci vetrolam, ktorý často tvorila iba doska opretá o 2 kolíky.
Vápno od kočujúcich vápenníkov sa používalo na stavby, líčenie, na vinice alebo ako hnojivo na polia. Predalo sa aj vápno pomrvené cestou na prach. Tobolo vhodné na omietnutie kurínov pri epidémiách hydiny, na dezinfekciu a posýpanie záhradiek proti hmyzu. Vápno zo žilnatého vápenca – “štichové” – sa primiešalo do bezchybného a predávalo sa za tú istú cenu, pretože práca s ním bola rovnaká.
Vápenník po návrate vyplatil paliča i lamača. Paličov príjem bol v rokoch 1919 – 1938 12 Kčs od jednej pece. Krátko po skončení druhej svetovej vojny v čase konjuktúry 150 Kčs. Paličovi pripadol väčšinou i vedľajší produkt – drevené uhlie. To sa po vychladnutí pece vyhrabalo, zadusilo prachom a nechalo sa ešte 2 hodiny chladnúť. Potom sa na riečici preosialo a balilo do papierových mechov. Chodili si poň kováči z Brezovej pod Bradlom, iní ho vozili do mlyna v Špačinciach. Za prvej ČSR žiadali paliči za 10 – kilový mech dreveného uhlia 2 Kčs, po druhej svetovej vojne 10 Kčs. Návratom vápenníka a výplatou mzdy sa končil jeden cyklus.

Hrnčiarstvo – Habáni v Dobrej Vode

Novokrstenecké hnutie /habáni/ sa zrodilo v alpských krajinách začiatkom 16. storočia. Bolo reakciou na určité nedostatky, ktoré videli jeho prívrženci v Luterovej reformácii. Ideovou bázou anabaptizmu bolo prvé kresťanstvo. Náboženstvo považovali za hlavný zmysel svojho života, čo vidieť i z toho, že preň opustili svoju vlasť. Vychádzali z túžby po dokonalejšom, spravodlivejšom živote, po praktickom a mravnom konaní zameranom na uspokojovanie materiálnych potrieb blížneho. Táto cirkev mala byť cirkvou bez akejkoľvek poškvrny a chýb, skladajúca sa zo samých počestných ľudí. Vodcom anabaptistov bol v Nemecku Tomáš Munzer (1490 – 1525) radikálny teológ reformácie a vodca sedliackého povstania v Durínsku, 27. mája 1525 bol sťatý mečom. Habáni boli skupinou nemeckých anabaptistov pod vedením kazateľa, misionára a reformátorského biskupa Jakuba Huttera, ktorý pochádzal z juhotirolského mestečka Moso, v severnom Taliansku. Bol klobučníkom. (upálený bol v Innsbrucku, 25. februára 1536). V januári 1525 boli habáni nútení opustiť svoje pôvodné domovy. A tak sa začala ich strastiplná cesta z domu cez Čechy na Moravu a na Slovensko, najprv do Sobotišťa /1545/. Habáni si tu založili hrnčiarske dielne. Na Dobrú Vodu /1646/ prišli zo Sobotišťa. Západné Slovensko sa tak v 16. a 17. storočí stalo prvým trvalejším domovom habánov.
Svojou organizáciou práce, dozorom nad kvalitou výrobkov a pokročilými výrobnými technikami čoskoro prevýšili ostatných majstrov hrnčiarov. Pre ich prácu bolo príznačné dokonalé remeselné majstrovstvo a mimoriadna starostlivosť v príprave farieb, glazúr a vypaľovania – hrnčiarska majoliková výroba. Priniesli zo sebou tajomstvo výroby majoliky, najmä však olovnato – cíničitej polevy a farebnej maľovky. Používali najmä rastlinný dekor s najrozmanitejšími variáciami kvetov, úponkov a listov, ktoré vychádzali z ich remeselného poňatia. Ešte v roku 1612 sa zakazovalo habánom zdobyť svoje výrobky maľbou zvierat a vtákov. Neskôr si brali motívy aj zo života. Dekór dopĺňali iniciály objednávateľa a vročenie. V keramike sa venovali hrnčiarstvu, kachliarstvu a džbánkarstvu.
Na Dobrej Vode sa nachádza kvalitná ílová pôda. Dobrovodské habánske hliníky boli pri cintoríne a na Plešivej. Na akosti nakopanej hliny mnoho záležalo, lebo akú hlinu si džbánkar na jar nakopal, z takej musel po celý rok robiť. Na kopaní hliny v hliníku sa zúčastňoval celý “vrštat” (majster, tovariši, meláč, učni, aj niektoré ženy tovarišov, ktoré tiež remeslu dobre rozumely). Najskôr sa odstránil trávnik, potom vrchná hlina “červenica”. Sila vrstvy neupotrebiteľnej hliny bola rôzna. Na Dobrej Vode stačilo iba odškriabnúť trávnik s ornicou a už sa objavila hlina “ako mydlo”. Bolo tu dostatok kvalitnej hliny. Kopanie hliny bola práca veľmi nebespečná, lebo podkopaná stena sa neraz sosunula a kopajúcich zavalila. Džbánkarská hlina oproti hrnčiarskej je vápenitá a vypaľuje sa do biela.
Sídlo habánov bolo pôvodne uprostred dediny v 11 domoch, za horným mlynom, nad potokom Blava. Sídlili tam ešte v 19. storočí. Niektorí z habánov žili i na Dobrovodskom hrade. Najstaršími dobrovodskými habánmi boli Schmidtovci a Odlerovci. Dobrovodský habáni vyrábali hlavne riad pre dedinské obyvateľstvo s charakteristickým drobnejším dekórom, prevažne v modrej farbe.
Za prácu spoločenstvo svojim členom poskytovalo celé zaopatrenie, vrátane ubytovania, stravovania, odevu i zaopatrenia v starobe. Spoločne sa starali o starých a nevládnych. Manželské dvojice mali pridelené izbičky.
Na prelome 17. a 18. storočia tu žiili rodiny: Egl, Keller, Kitta, Kleineder, Mayer, Muller, Odler, Pullman, Roth, Seidel, Seithel, Schmidt, Schultz, Tongler a Wirt. Rod Kitta bol čisto habánsky a stretáme sa s ním takmer vo všetkých habánskych strediskách na západnom Slovensku.
V prvej polovicii 20. storočia tu žili bývalé anabaptistické rodiny: Wirt, Pullman a Schulz. Z nehabánských tovarišov sú známi: Kramárik, Juraj Kovarík, Michal Tomašovič, Ján a Pavol Stahoví, Michal Demin, Ján Ludvík. Džbánkarský učni Ján Konečný a Juraj Mancovič pracovali u majstra Imra Lackoviča.
V dobrovodskej rímskokatolíckej matrike je naznačený ako prvý habán Emerich Schmidt – džbankár, ktorému sa 21. novembra 1773 narodil syn Ján. Schmidtovci vymierajú v prvej polovici 19. storočia. Na dobrovodskom cintoríne je pekne tesaný kríž, kde je peknými písmenami do kameňa vytesané: “Tu odpočíva W Kristu Panu usnuli Johanes Ssmit, Majster czbankar, Dna 17. Junius Roku Pane 1793.”  Dňa 7. januára 1811 sa v Trenčíne žení 20 ročný Ján Schmidt džbánkar z Dobrej Vody, s Máriou Evou Perneckou, z Trenčína. V dobrovodskej matrike môžeme čítať, že pomocnými tovarichármi boli aj cigáni: 16. mája 1789 bol pochovaný Juraj Horvaryk, slobodný, u Jána Schmidta, džbánkara, pracujúci tovarichár, 38 ročný, pochádzajúci z Košolnej, z cigánského rodu.
Habánsku komunitu spravovalo niekoľko starších volených členov. Títo mali prácu rozdelenú tak, že jeden spravoval pokladňu, iný nakupoval potrebné veci a iný ich zase rozdeľoval. Keď niekto niečo potreboval pre seba, ženu alebo deti oznámil to starejšiemu “gazdovi” a ten mu to pridelil zo spoločnej pokladne.
Habánske deti boli vedené k pravdovravnosti, čestnosti, statočnosti, pokore, poslušnosti, úcte k rodičom a starším, láske k súrodencom. Odsudzovali hlavne pýchu a egoizmus. Stali sa z nich chýrni remeselníci. Všetci habáni boli gramotní. Žiaci celý čas žili mimo svojej rodiny. Rodičia sa potom mohli bez starostí venovať svojmu povolaniu.
Habáni mohli vstupovať do stavu manželského opäť len s príslušníkmi toho istého rodu. Manželstvo sa uzatváralo bez ohľadu na citové vzťahy mladých ľudí. Ten, kto sa rozhodol oženiť, predniesol svoju žiadosť starším, ktorí mu na najbližšom zhromaždení predstavili tri nevesti, z ktorých si mohol jednu vybrať, a schválili jeho voľbu. Mohli sa oženiť s dievkami z vlastného dvora, alebo iných habánských dvorov. Habánske spoločenstvá boli pomerne malé a uzavreté jednotky a sobáše povoľovali v 3. a 4. stupni príbuzenstva /bratranec – sestranica/. Zmiešané manželstvá sa nedovoľovali pod trestom vylúčenia z obce. Keď sa habánka vydala von z habánskeho dvora, nedostala nič okrem šiat, ktoré mala na sebe oblečené. Manželia bývali v pridelených komôrkach v podkroví, nad dielňami. Po narodení dieťaťa sa matke venovala zvýšená starostlivosť.
Strohá náboženská prísnosť prenikala do celého spôsobu života. Keďže prepych bol odsudzovaný, aj odev habánov bol veľmi jednoduchý, striedmy a prakticky. Nepoznali nijakú nádheru, a ani výstrednosti. Predpisy presne upravovali spôsob oblečenia vzhľadom na pracovné zaradenie, vekovú kategóriu a pohlavie. Habánsky odev bol zhotovený z plátna a súkna, strihom vychádzal z nemeckého meštianského odevu zo 16. storočia, ktorého prvky pomerne dlho konzervoval. Ženy nosili krátku priliehavú blúzku, dlhú, tmavú, širokú, skladanú sukňu, strihanú do tvaru zvona a zásteru. Ženský odev dopĺňali pančuchy, topánky, pôvodne klobúk, neskôr šatka. Základom mužského odevu bola košeľa, vestový, v drieku zúžený, do pása skladaný čierný dlhý kabát až po kolená a nohavice siahajúce pod kolená. Odev dopĺňali pančuchy, topánky a klobúk s veľkou, širokou strechou.
Po smrti osobné predmety zomrelého pripadli obci.
Dobrovodskí džbánkari boli na prelome 18. a 19. storočia organizovaní v džbánkarskom cechu, ktorého sídlom bola Suchá nad Parnou. Ich pravidlá boli v roku 1802 znovu potvrdené zemepánom Jánom Pálffym. V tomto cechu boli organizovaní džbánkári z Boleráza, z Dechtíc, z Dobrej Vody, z Chtelnice, z Košolnej, zo Smoleníc a Suchej nad Parnou. Pre Dobrovodských džbankárov je charakteristická modrá farba. Posledným výrobcom bol Florian Wirth. Slovenskí džbánkari v 19. storočí splynuli s habánmi a prebrali od nich vyspelú technológiu.
Dobrá hlina je prvou a základnou podmienkou džbánkarstva. Džbánkarstvom samým i vedľajšou prácou s ním súvisiacou, ako dovážaním hliny, dreva na pálenie v peciach, odvážaním a predajom riadu a podobne sa v 17. až 19. storočí živilo mnoho ľudí.

Povrazníctvo

Ďalším remeslom bolo povrazníctvo. Povrazníci vyrábali povrazy z konopnej priadze /šúľaním nespradeného vlákna medzi dlaňami alebo dlaňou o stehno/, ktoré sa skrúcali z viacerých prameňov iba pomocou dlaní zavesením nití na kliniec, klučku dverí alebo pripevnením na klát. Dlhšie a hrubšie povrazy ako napríklad povrazy na vodenie statku, upevňovanie bremien na vozoch, atď. Si vyžadovali viac prameňov a aj väčšiu silu na skrúcanie vlákien. Povrazy a laná mali pri práci roľníka mnohostranné uplatnenie. Patrónkou povrazníkov je sv. Anna. S povrazníckym tovarom sa chodilo až do Čiech a do Maďarska. Základnou surovinou boli konope.
12. septembra 1796 na základe povolenia grófa Jozefa Erdödyho z roku 1792 si založili na Dobrej Vode Jozef Zechmeistzer – obchodník, pochádzajúci z Trnavy s manželkou Máriou r. Legardyovou a s Rakúšanom Legardom strojmi dobre vybavený textilný podnik na zjemňovanie konopnej priadze – trepáreň s podmienkou, že blavskí mlynári nesmú utrpieť ujmu. Pri príprave konopí na vlákna bolo treba veľa vody, preto valchy /úprava tkaniny zbíjaním a splsťovaním domácky vyrobeného súkna tak, aby bolo čo najhustejšie, boli to samostatné jednopriestorové objekty, ktorých zariadenie pozostávalo z vodného kolesa, s klady s dreveným korytom, doň sa dávalo súkno a kladami sa zbíjalo, /patrón sv. Jakub mladší – apoštol/ stavali vedľa mlynov, kde jej mali dostatok. Trepáreň zo strojmi na lámanie konope stála na Blave, pri Kohútovom mlyne, ktorý neskôr patril rodine Schultzovej. V podniku sa za pomoci strojov, ktoré Legard vynašiel a na ktoré v roku 1792 dostal privilégium, zjemňovali konope, až dosiahli takú kvalitu ako najlepší ľan a potom sa priadli. Podnik začal pracovať v roku 1796 v novovystavanej budove. Jeho stroje poháňalo vodné koleso. Pracovalo v ňom viac tovarišov. Vyrábali najmä zjemnenú konopnú priadzu (“Spinnhar” – upradené vlasy), ktorú predávali najmä do Pešti. Od roku 1798 bol jediným majiteľom podniku Jozef Zechmeister, na ktorého Legard preniesol platnosť svojho privilégia. Jozef Zechmeister potom podnik podstatne zväčšil, požiadal o predĺženie svojho “privilégie exclusiva”, ktoré platilo na šesť rokov, v čom mu vyhoveli. V roku 1807 získal “Status fabricarum et manufacturarum.” V tomto období mal podnik dosť malý obrat, pretože veľmi stúpla cena konopí a colne boli preferované textilné výrobky zo západnej časti habsburskej ríše na úkor Uhorska. Povrazníci si konope dovážali aj z okolitých obcí. Ich výrobky sa tešili dobrej povesti.

Mlynárstvo

Mlynárstvo malo za úlohu spracovanie obilia, múky a iné produkty. Patrónkou je sv. Krístína, ktorú vhodili do vody s mlynským kameňom uviazaným na hrdle. Mlynárske právo patrilo zemepánovi. Bolo veľmi výnosným zemepánovým regálnym právom. Zabezpečovalo zemepánovi mať na svojom pozemku mlyn a na svojom území každého iného z mletia vylúčiť. V dôsledku toho jeho poddaní mohli mlieť obilie len v mlyne svojho zemepána. Za mletie vyberal zemepán odmenu (melné) spravidla v obilí alebo v múke. Mlyny bývali prepožičiavané nájomcovi – mlynárovi, ktorí platil buď v peniazoch alebo v naturáliach. Práce okolo mlyna i opravy, bol povinný si urobiť mlynár sám na vlastné trovy. K tomu potrebné veci ako: drevo, dosky, kameň, železo je povinné dodať panstvo.
Prvý písomne doložený mlyn v Dobrej Vode bol na Blave v roku 1326 /Super fluvium Balaua/.
Na celom panstve bolo začiatkom 17. storočia 37 mlynov a z nich iba dva boli v rukách slobodných zemanov. Celkový príjem za prenájom mlynov bol ročne 1191 meríc pšenice. Cena pšenice sa v 17. storočí pohybovala od 20 – 30 denárov za mericu. Keď teda počítame iba priemer 25 denárov za mericu, príjem z mlynov len za pšenicu predstavoval 152 zlatých a 75 denárov.
Okrem toho každý mlynár musel pre zemepána vychovať jednu ošipanú, ktorej cene sa pohybovala od 1 zlatého 50 denárov do 2 zlatých  50 denárov. Výdaje spojené s vykŕmením ošípanej boli asi 2 zlaté.
Pri vývoji mlynských poplatkov možno pozorovať konzervatívnosť feudálného zriadenia, pretože ich výška sa skoro nemenila. Možme si to objasniť na Jurkovičovom mlyne na Dobrej Vode, ktorý bol od konca 16. storočia až do začiatku 20. storočia v majetku tej istej rodiny. Mlynársky poplatok od tohoto mlyna v roku 1614 bol 30 meríc pšenice a vykŕmenie 1 ošípanej. V peňažnej hodnote to bolo asi 9 zlatých a 50 denárov. O sto rokov neskoršie bol mlynársky poplatok od toho istého mlyna ešte stále 30 meríc pšenice a za robotu platil 8 zlatých a 50 denárov. Ošípanú musel vykrmovať každoročne tak, že dva roky kŕmil pre Erdödyovcov a tretí rok pre grófa Marka Czobora. Z tejto povinnosti sa mohol vykúpiť sumou 5 zlatých. Hodnota všetkých mlynských dávok a poplatkov z tohoto mlyna pre roky 1717 až 1726 bola asi 25 zlatých. V roku 1810 sa od mlyna platil už iba peňažný poplatok 25 zlatých ročne.
V 19. storočí bolo v dobrovodskom chotári 8 mlynov a to dva na tri kamene, päť na dva kamene a jeden na jeden kameň. Dobrovodské panstvo malo na začiatku 17. storočia 37 mlynov. Voda Blavy už na vzdialenosť 400 siah od prameňa môže hnať mlyn.
V roku 1810 bolo v dobrovodskej časti panstva 40 mlynov, za ktoré zemepán dostával celkovú sumu 73 300 zlatých.
V mlyne platil zvlášty režim a vždy sa dodržiaval poriadok. Platilo tu: Kto prv príde, ten prv melie!
15. decembra 1656 uzavreli zmluvu medzi sebou miestni mlynári a uzniesli sa, že od jednej mece obilia jedna mlecia miera, od pol mece zase pol miery váhy budú brať. Ktorý mlynár zoberie nad túto mieru, musí v prospech kostola 2 zlatky pokuty zaplatiť. Mleciu mieru so súhlasom obecného predstavenstva ustálili na tri a pol holby. Mlynár, ktorý by väčšiu alebo menšiu mieru použil, odobralo sa mu z mlyna vreteno a umiestnili ho v kostole a vrátilo sa mu až po zložení pokuty. Túto zmluvu štyria zmluvní mlynári oldomášom potvrdili. Úpadok mlynárstva spôsobil vznik parných mlynov a zrušenie mlynárskeho cechu. Mlynári mleli za peniaze židom a ľudia si múku a chlieb kupovali od nich v obchode.
Na začiatku 20. storočia existovali už len dva mlyny, ktoré boli časom prerobené. Jeden mlyn prerobili na naturálne byty pre robotníkov chemickej továrne a v druhom bola uložená vodná turbína pre továreň.

Hostinec, obchod a jatka

Hostince, obchody a jatky patrili tiež medzi regálne práva zemepána. Ich príjem patril v prvom rade zemepánovi. Preto len ten sa mohol zaoberať krčmárskou živnosťou, obchodom alebo mäsiarstvom, kto si vykonávanie týchto živností vyárendoval od zemepána. Nájomné od nich sa v starších dobách vyberalo v naturáliach, ale neskoršie bolo aj toto prevedené na peniaze.
Poddaní dobrovodského panstva boli povinní ročne značnú časť zemepánovho vína v obci sami odpredať, za drahší peniaz ako svoje vlastné. Zemepánovo víno sa šenkovalo od sv. Jura /24. apríla/ do sv. Michala /29. septembra/ a predávalo sa o dva denáre na pinte drahšie ako ich vlastné víno. Od sv. Michala do sv. Jura sa zase šenkovalo víno poddaných. Šenkovaním vína poveroval zemepán schopnejších poddaných, ktorí boli potom oslobodení od služieb, od daní s výnimkou župnej dane. Šenkári platili nájom za to, že zemepán im prepustil tzv. regálne právo na predaj alkoholu.
Výčap bol hospodárským centrom dediny, tu sa ľud schádzal na výplaty i nákupy. Krčma plnila funkciu kultúrno spoločenskú, politickej inštitúcie, stredisko informácii a spolkového života i kultúrnospoločenského vyžitia. V krčme sa hrávali ochotnícke divadlá, boli tanečné zábavy, atď.. /v reštavrácii u Procházku je i dnes sála s javiskom/.
V 17. storočí sa muselo na Dobrej Vode predať 5 sudov piva po 12 denárov za jednu holbu. Niektorí zámožnejší poddaní mali vlastné domáce kotlíky na pálenie slivovice, borovičky, režného, atď., za čo platili pánovi ročný poplatok 1 až 3 zlaté. Výška poplatkov sa neriadila množstvom vypáleného liehu.
Spočiatku šenkovali len miestni poddaní. Neskoršie prichádza medzičlánok žid. A tak z mozoľov poddaného žili už dvaja: zemepán a žid. Okrem vína a piva sa pila ešte aj pálenka, ktorá bola dvakrát drahšia ako víno. Mnohí poddaní si pálili pálenku tajne, zo sliviek a raže.
V dobrovodskom panstve vznikali obchody, ktoré patrili židom, a ktorí zato platili árendu panstvu.
K regálnemu právu panstva patrila aj jatka.  Bol to výhradný predaj mäsa z vlastného chovu, za ceny stanovené zemepánom. Poddaný nesmel predávať mäso z vlastného chovu. Mäsiar bol povinný odovzdávať panstvu za rok 20 funtov loja a jednu dobrú volskú kožu. Priemerná cena loja bola až 6 denárov za funt. Z loja sa vyrábali sviečky a volské kože sa použili na výrobu remeňa na konské postroje, obuv a iné. Na výsek mäsa pravdepodobne nebola osobitná miesnosť. Poddaní sa snažili byť v spotrebe mäsa sebestační. Mnohí šenkári v dobrovodskom panstve mali zároveň i výsek mäsa, za ktorý platili ročný nájom.

Rybolov a poľovníctvo

Medzi regálne práva zemepána patril aj rybolov a poľovníctvo. V urbári z roku 1614 sa uvádza: “Potok Blava je pre poddaných zakázaný. Nikto nech sa neopováži chytať ryby”. V urbári z roku 1657 sa uvádza: “Pod trestom 12 zlatých sa zakazuje poddaným chytať ryby a raky vo vodách Blavy”. Neskôr dostali poddaný povolenie chytať niektoré druhy rýb.
Taisto bolo zakázané poľovať v okolitých horách. Patrónom polovníkov je sv. Hubert. Regálne právo na rybolov zaniklo v roku 1889 a v roku 1918 zaniklo regálne právo na poľovku.

Drevospracujúci priemysel

Zemepán zásoboval svojich poddaných palivovým a stavebným drevom. Nárok naň mal každý poddaný, ale len v rozsahu jeho domácej potreby. V dobrovodskom panstve od roku 1760 vládol ustálený lesný poriadok vyrubovania stromov. Drevo sa smie ťažiť a vyvážať z lesov od začiatku novembra do konca marca. Nech je to poddaný, či panstvo, všetko jedno. Drevo sa smie vyviesť len na poukážku hospodárskeho správcu. Lesná správa obhospodarovala majetky na Dobrej Vode, Hradišti, Šterusách, Kočíne a Lančare – 12 600 k.j.. Dbala na obnovu a výsadbu podľa prevádzkového plánu. Ročná ťažba bola 12 000 pr. m. bukového dreva (18% úžitkové, 22% palivové a 60% na výrobu chemikálií). Drevorubačstvo patrilo k sezónným zamestnaniam.

Kolárstvo – výroba kolies a vozov. Technické postupi zahŕňajú v sebe takmer všetky techniky obrábania dreva: /skrúcanie, kresanie, točenie, ohýbanie/. Na kolesá a vozy sa používalo najmä dubové a brestové drevo. Celé koleso sa nerobilo z rovnakého materiálu, lebo rovnaký materiál by sa zle viazal na spojoch. Kolesá mávali 12 spíc. Patróni sv. Katarína – bola lámaná na kolese a sv. Enlogius.

Stolárstvo – výroba nábytku a drevenných stavebných článkov /okien, dvier/ v duchu neskorogotického a renesančného štýlu.  

Píla

Na spodnom chotári nazvanom Skalová pracovala od roku 1887 píla, ktorú založil gróf Jozef Pálffy. Bola vybavená moderným zariadením a bola poháňaná vodnou turbínou. Za 8 hodín spracovala vyše 7 metrov kubických guľatiny. Vyrábali sa tu polotovary na výrobu ohýbaného nábytku, parkety z dubového dreva a šindeľ – /strešná krytina/, ktorý sa vyrábal z mäkkého dreva štiepaním a žliabkovaním oberučným nožom na oberučnom stroji. Mäkké drevo sa používalo na výrobu drevenej vlny, ktorú s pilinami často dávali ako podstieľku do maštalí.

Kováčstvo

Tvorilo najdôležitejšiu zložku pri spracovaní kovov. Kováč sprácúval železo kovaním a ovládal aj podkúvanie koní. V dedine býval zvyčajne jeden kováč, ktorý sa špecializoval najmä na opravy železného náradia, výrobu klincov, reťazí, poľnohospodárského náradia, podkúvanie, výrobu kovania, svietnikov, trojnožiek a iné. Tešil sa v obci prejavom pozornosti a úcty. Často vykonávali i rôzne ďaľšie služby. Patrili k zámožnejším vrstvám dedinského obyvateľstva. Patrónom je sv. Elígius, kováč – mučeník. Kováčske vyhne bývali majetkom obce a obce si do nich kováčov zjednávali alebo ich dávali kováčom do prenájmu – obecný kováč. Kováčska vyhna stála osobitne na voľnom priestranstve, pri dome kováča. Išlo o jednopriestorovú stavbu, ktorá mala okrem vnútornej miesnosti vonkajší prístrešok, v ktorom sa robili väčšie ukončievacie práce a najmä podkúvanie koní.

Tehelňa

V obci bola aj tehelňa, ktorej tehla sa označovala skratkov F.B.W. /spolumajitelia: Fischer, Benedikovič, Weiss, 2 Židia a jeden Slovák/. Tehly sa vyrábali z tehliarskej hliny bez prímesí. Tvarovali sa v drevenných formách. Prispievali k rozvoju murovaného staviteľstva obytných a hospodárských budov. Patrónom tehliarov je sv. Štefan, diakon, prvý mučeník. 2. októbra 1930 táto tehelňa zhorela.

Škridličiareň

Škridličiareň v pieskovcoch pod Mariášom vyrábala cementovú škridlu. Jej výrobu zaviedol v roku 1906 veľadôstojný pán farár Vojtech Rudroff. Bola majetkom akčnej spočnosti. Vyrábala sa hladká a drážkovaná ohňovzdorná tvarovka obdĺžnikového tvaru. Patrónom je sv. Rafael – archanjel. Tradícia výroby cementovej škridle trvá až po súčastnosť.

Handrári

Chudobní obyvatelia sa zaoberali aj kúpou, zberom starých handier, ktoré predávali do papierní, najmä harmaneckej a ďaľších druhotných surovín na vidieku. Títo zberatelia chodili po dedinách a za zakúpené handry miesto peňazí dávali rôzny galantérny tovar: šnúry, stužky, ihly, špendlíky a iné predmety. Zberatelia chodili s batohom na pleciach alebo s povozom a z kostí zhotovenou píšťalkou pískali jednotonovú nôtu, bezstarostne kráčali z jednej obce do druhej a domov k rodine sa vracali za dva – tri týždne.
Títo skupovači handier museli mať k prevodzovaniu živnosti pas. Známy je takýto pas z roku 1850, ktorého majiteľom bol Ján Mikula, tu narodený v roku 1805. Tento pas z obdobia Bachovho absolutizmu je v nemčine. Druhý najstarší pas bol na meno Jána Poláčka, narodeného v roku 1792.
Spočiatku sa zbieral najmä textil pre potrebu papierní, neskôr aj iné druhotné suroviny /železo/.

Košíkárstvo

V košikárstve sa najčastejšie používali prúty z vŕby. Materiál košikári získavali orezávaním prútov v jarných mesiacoch z divo rastúcich drevín pozdĺž potoka. Z prútia sa robili predovšetkým koše na transport poľnohospodárských plodín. Boli to zväčša okrúhle alebo oválne koše s jednoduchými ušami. Väčšina obyvateľstva si prútenné predmety vyrábala sama.

Obuvníctvo, ševcovstvo

Domáca výroba i oprava obuvi /črievice, pantofle, papuče, krpce/. Ševci patrili k najchudobnejším remeselníkom.

Krajčírstvo, výšivkárstvo

Krajčírstvo
Spracovanie textilných vlákien a textilu – zhotovovanie odevných súčiastok. Šitie odevov a bielizne. Táto práca bola prevažne doménov žien, ktoré udržiavali tradičné formy odevu. Väčšina odevných súčiastok bola najmä z domáceho plátna.

Výšivkárstvo
Ženy v Dobrej Vode sa zaoberali aj výšivkárstvom. Ale zmenou módy v obliekaní v 19. a 20. storočí sa strácal záujem o hodnotné výšivky. V 19. storočí začali ručnú prácu vytláčať strojovo zhotovené výšivky a čipky, ručná práca pomali začala miznúť i z bielizne a krojov. Podľa krojov ľudia vedeli, odkiaľ kroj pochádza. Väčšia časť kroja bola zhotovená z domácich látok ako konope a ľanové plátno. Kroje mali prísne používanie podľa obyčajných – pracovných dní a sviatkov. V krojoch sa nerobil rozdiel majetkový, ale len vekový, pre dospelých a pre deti, pre dievčatá a ženy i pre mládencov a mužov. Mali kroje letné i zimné, svadobné i smútočné. Tvary ornamentov a súhra ich farieb, to všetko svedčí o umeleckom nadaní a zručnosti slovenských ľudí. “Čo vŕštek prejdeš, iný kroj nájdeš!” Ľudové umenie textilných výrobkov ako ručná práca, výšivka, pletenie a viazanie sa stáva pomaly zabudnutým, čo je veľká škoda. Slovenské kroje boli nepreberným sústredením bohatstva krásy a umenia, v ktorých žila sláva storočí.

Chemická továreň

Len malá časť miestneho obyvateľstva sa zaoberala poľnohospodárstvom, lebo zem nie je veľmi úrodná, je jej málo a bonita pôdy je veľmi zlá. Bolo tu dostatok kvalitného dreva. Preto sa koncom minulého storočia /1890/ začala stavať fabrika, ktorá začala vyrábať v roku 1901. Gróf Jozef Pálffy využil konjuktúru a snažil sa využiť surovinovú základňu, ktorú poskytovali jeho lesy.
Väčšina obyvateľov bola zamestnaná v miestnej chemickej továrni na suchú destiláciu dreva, ktorú vybudoval gróf Jozef Pálffy /1853 – 21. januára 1920 v Davose vo Švajčiarsku na tuberkulózu/.
V továrni na Dobrej Vode sa spracúvali len suroviny, polotovar sa spracúval v továrni v Horných Orešanoch. Výrobky išli predovšetkým na export do Nemecka a Anglicka. Továreň mala osobitnú správu a úradníctvo. Riaditeľstvo bolo v Horných Orešanoch. Suchá destilácia dreva sa robila v 12 retortových peciach, do ktorých sa vošlo po 5 prm siahového dreva.
Výroba v továrni sa časom rozšírila o výrobu umelého laku, živice, acetónu, octu a počas druhej svetovej vojny o výrobu aktívneho uhlia. V továrni sa týždenne vyplácalo asi 20 000 korún. Priemerný denný zárobok v továrni bol 14 – 16 korún. Každý robotník zamestnaný v továrni dostával tzv. deputát. /12 metrov kubických dreva ročne/. Mnoho ľudí pracovalo v lesoch a zvážalo bukové drevo do továrne. Drevo sa v horách ťažilo od mesiaca novembra do konca marca. Zvážalo sa úzkokoľajnou železničkou, ktorá vznikla na tieto účely v rokoch 1898 – 1906. Úzkokoľajka spájala jednotlivé závody so železničnou stanicou v Smoleniciach a s dôležitými strediskami, kde boli zásoby surovín. Mala spolu vyše 70 km. /Smolenice – DV 22 km, DV – Lukačkový járok  6 km, DV – hájovňa Široká 13 km, DV – Mlyn 1 km, Smolenice závod  10 km, závod – píla 1 km, závod – Huty 10 km, koľajnice v smolenickom závode, skladoch a výhybkách vyše 7 km/. Dráha pôvodne viedla až do Kátloviec, kde mal veľkostatok liehovar, ďalej viedla na Erdoház – Planinku a až do Trstína. Na celej úzkokoľajke premávalo 6 parných a 5 dieselových lokomotív, 2 dreziny, 2 osobné motorové vozy a 140 nákladných vagónov.
Práca spojená s výstavbou dráhy bola veľmi ťažká a namáhavá. Stavali ju cudzinci, väčšinou Poliaci, Taliani a Chorváti. Tunajší ľud ich nazýval barábli. Ubytovaní boli po skupinkách v panských domoch. Občania žijúci v tej dobe nespomínali na nich v dobrom, pretože mnohí po práci chodili do hostincov, kde pili a vyvolávali škriepky a bitky s miestnymi obyvateľmi. Pre vybudovanie trate bolo potrebné a nevyhnutné prelámať kamenný vrch nad Hlávkou v dĺžke  50 m a v šírke 10 m /Aišnit – Eischnitt/.
Práve pri tejto práci sa našla v skalách skamenelá kostra pravekého veľkého zvieraťa. Továreň na Dobrej Vode mala 2 menšie lokomotívy. /Jozef Pálffy jednu pomenoval podľa svojej ženy “Lucia” a ďalšiu podľa dcéry “Paulína”/ a 2 väčšie lokomotívy /Menu a Goliata/ Ich mená boli výrazne označené na lokomotívach.
Dnes už táto železnička neexistuje, čo je veľká škoda. Bola zrušená v roku 1957.