Menu
Obec Dobrá Voda
ObecDobrá Voda
rozšírené vyhľadávanie

Svadobné zvyky

Svadba bola najvýznamnejšou rodinnou udalosťou a sviatkom, ktorý sa dotýkal nielen rodinného spoločenstva, ale sústreďoval na seba pozornosť širšieho dedinského kolektívu. Na začiatku storočia tradičná svadba trvala 3 – 5 dní, k čomu treba pridať aj predsvadobné obdobie, zahŕňajúce pytačky, zásnuby, ohlášky, pozvanie hostí a vlastnú prípravu svadby. Uzavretie manželstva nebolo jednoduché. Výber manželského partnera bol ovplyvnený nielen majetkom a sociálnym postavením, ale aj pracovnými schopnosťami. Ľúbostný vzťah mladých nebol rozhodujúci. Mladí ľudia sa väčšinou zoznamovali pri rôznych kolektívnych prácach, akými boli napr. driapačky, priadky, letné poľnohospodárske práce, alebo na tancovačkách.

Prvým krokom pred svadbou boli priezvedy – prepáčki, čo vlastne znamenalo akési sondovanie v rodine dievčaťa s cieľom získať pre mládenca nevestu. Prepáčki sa konali zvyčajne vo štvrtok podvečer. Do domu rodičov dievky prišiel mládenec v sprievode rodičov a krstného otca. V rozhovore domácim vyjavili, po čo prišli. Krstný otec vystupoval ako pytač. Potenciálny ženích bol pasívny. Ak rodičia dievčaťa súhlasili so svadbou, pripili si s pálenkou, ktorú priniesol chlapcov krstný. Pri tejto príležitosti sa potom dohodla aj organizácia celej svadby. Súčasne sa dojednala i veľkosť majetku, s ktorým mladí prídu do manželstva. V bohatších rodinách rodičia často nehľadeli na lásku mladých ľudí, ale na ich majetkové pomery.
Po pytačkách sa dohoda o svadbe verejne potvrdila v dome dievčaťa za účasti rodiny – zásnuby, obradnoprávnymi úkonmi /výmena darov – v 20. storočí snubné prstene, a iné/.
Po zásnubách išiel mládenec s dievčaťom do fary na zápis, spísať ohlášky. Potom sa po tri nasledujúce nedele konali v kostole ohlášky. Pán farár oznámil pred kázňou z kazateľnice: “Do stavu manželského vstupuje poctivý mládenec …. a berie si za manželku poctivú pannu …. . Kto by vedel o nejakej prekážke, nech to oznámi na farskom úrade.” Po ohláškach sa začali prípravy na svadbu, ktorá bola sviatkom celej dediny. Rodina a susedia prinášali suroviny na svadobné pokrmy.

Svadby bývali obyčajne v pondelok dopoludnia. V sobotu sa začali robiť prípravy a v nedeľu ráno išiel mladoženích a nevesta do fary, kde odovzdali pánovi farárovi výslužku, pretože pán farár sa zriedkavo zúčastnil svadobného veselia.
V predvečer svadby sa u nevesty poschádzali mladé dievky – družice, a pripravovali pierka pre družbov. Konala sa aj dievocká a mládenecká rozlúčka mladého páru so slobodnou mládežou celej dediny.
Svadba začala v nedeľu večer, kedy sa nosili pocty – dary.
V pondelok ráno chodili družbovia povolávať pozvaných hostí na svadbu. Pozvanie na svadbu bolo prejavom uznania a úcty. Bolo vyslovené na pôde domu pozývaných družbom alebo osobne mladým párom. Pozvanie sa nepatrilo odmietnuť. Patrilo sa pozvať vždy celú rodinu. Nepozvanie niekoho z rodiny vyvolalo úrážky a hnev medzi rodinami. Účasť veľkého počtu hostí bola prejavom spoločenského uznania rodiny. Bola to aj otázka prestíže a reprezentácie nielen svadobných rodín, ale aj vznikajúcej novej rodiny.
Po raňajkách bola u rodičov ženícha jednoduchšia odobierka. Potom prišiel ženích spolu so svadobným sprievodom, ktorý viedol starý svat /krstný otec ženícha/, za doprovodu muzikantov do domu nevesty pýtať pre ženícha nevestu a začala sa odobierka oboch mladých, ktorú povedal starý svat a požiadal rodičov, aby mladých požehnali. Odobierka mala obradný, vážny, emocionálne pôsobivý priebeh. Mladí si kľakli pred rodičov, ktorí mali položené ruky na hlavách mladých, opakovali text odriekaný starejším, poďakovali rodičom za vychovanie, nevesta prisľúbila, že bude dobrou manželkou a dobrou nevestou, pobozkali rodičom ruky a tí im urobili na čele krížik. Záverečné poďakovanie, prosba o odpustenie sa trikrát opakovali. Následné rodičovské požehnanie spočívalo v prekrižovaní, kropení svätenou vodou. Odobierku zvyčajne sprevádzal plač nevesty aj ostatných prítomných.
V ten deň nesmela byť otvorená jama na cintoríne, lebo by do roka jeden z manželov zomrel. Potom sa celý sprievod svadobčanov odobral do kostola.
Cestou na sobáš i cestou zo sobáša rozdávali ženy zo svadobného sprievodu okolo stojacim koláče a po skončení svadobného obradu vonku pri kostole ponúkali pálenku. Po sobáši v kostole šiel svadobný sprievod do domu nevesty na obed. Pred začiatkom hostiny a konzumáciou prvého jedla sa slova opäť ujal starejší. Privítal všetkých účastníkov svadobnej hostiny v mene svadobných rodičov im zaželal, aby sa na svadbe dobre cítili. Potom vyzval prítomných, aby vstali a pomodlili sa za božie dary, pokrmy nachystané na stole. Po modlitbe sa začalo jesť. Počas obeda hrali muzikanti. Pri odchode nevesty do domu ženícha znovu nastalo lúčenie nevesty s rodičmi, celým domom, príbuzenstvom. Ženích opäť ďakoval za jej výchovu. Po obede sa išlo do hostinca tancovať. Tam sa jedlo nepodávalo, ponúkali sa iba koláče a pálenka. Po tanci sa všetci v sprievode odobrali do domu rodičov ženícha. Keď dievča odchádzalo do druhej dediny, mládenci pýtali od mladoženícha za ružu, aby zaplatil výkupné. Pred domom svokruša spolu s mužom privítala nevestu a všetkých svadobčanov. Nevesta prosila o prijatie. Neprichádzala do domu muža len ako nový člen rodiny, ale aj ako nová pracovná sila do gazdovstva. Potvrdením prijatia bolo podanie a pobozkanie rúk. Potom všetkých ženíchova matka pozvala dnu na večeru, počas ktorej sa vyberalo do vienka. Prvá družica povyberala peniaze od svadobčanov a potom im v mene nevesty poďakovala: “Naša mladá nevestička vám skazuje, že vám ona pekne ďakuje za tie dary, ktoré ste jej dali … .” Tieto peniaze patrili mladomanželom a tvorili základ hospodárenia mladej rodiny.
Po večeri sa išlo tancovať do hostinca. Po polnoci sa konal najvýznamnejší obrad svadby – snímanie venca nevesty – očepenie, premena mladej nevesty na vydatú ženu. Na hlavu sa jej dal čepiec, dar od krstnej mamy, znak vydanej ženy. Čepčenie bývalo výlučne záležitosťou žien, od ktorých si musel ženích nevestu vykúpiť. Začepčenú mladuchu predvádzal svadobčanom družba, ktorému potom patril prvý tanec s ňou. Tento tanec bol záväzný pre všetkých svadobčanov, ktorí tým potvrdzovali, že ju prijímajú medzi dospelých členov ako vydatú ženu. Potom pokračovala zábava až do rána. Po skončení svadby si svadobní hostia odnášali domov podarúnok – výslužku. V utorok poobede sa vozili duchny, truhla na šaty, posteľná bielizeň, uteráky, osobné šatstvo a skrine – výbava nevesty. Počas svadieb sa robili všelijaké huncútstva.

Tak ako výber manželského partnera a priebeh svadby boli záležitosťou rodičov a zástupcov rodín, ani začiatok manželského pohlavného života nebolo intímnou záležitosťou mladomanželov. Ukladanie mladého páru na lôžko bol verejno – právny akt, ktorým sa mala potvrdiť právoplatnosť manželstva. Počas svadobnej noci sa vyžadovalo zavŕšenie pohlavného aktu.
Týždeň po svadbe nevestini rodičia vykonali návštevu v dome ženícha, kde sa obyčajne mladá žena presťahovala, išla za nevestu, aby sa zaviazalo príbuzenstvo.
Účasť na svätej omši v kostole prvú nedeľu po svadbe slúžila na predvedenie nevesty pred celým spoločenstvom už ako mladej ženy, patriecej do mužovej rodiny. Nevesta išla v sprievode svokry.
Nevesta sa stala členom rodiny manžela a žila častokrát spolu so svokrovcami. Preto musela byť poslušná a pracovitá, aby bola s ňou svokra spokojná. Veľkou prekážkou v manželstvách boli majetkové pomery. Chudobný si nesmel vziať bohaté dievča a naopak. Rodičia sa bránili takýmto manželstvám, preto sa niektorí mladí brali bez povolenia rodičov. Mnohí mladí ľudia boli donútení bez lásky sa zobrať kvôli rodičom a majetkom. Takéto manželstvá boli málokedy šťastné. Konflikty medzi manželmi sa bežne riešili bitkou. K väčším nezhodám dochádzalo najmä medzi svokrovcami a nevestou. Pokora a poslušnosť bola v jej postavení nevyhnutnosťou. Mnohé ženy museli celý život trpieť – rozvod neprichádzal do úvahy. Pri vydaji bolo rozhodujúce u dievčaťa veno a u chlapca majetok rodičov. Dievčatám sa do vena dávali role alebo peniaze. Rodičia často vyberali pre svojho syna vhodnú nevestu alebo im ju niekto pošikoval. Potom išiel mládenec spolu s krstným otcom na pytačky, išiel nahovárať. Pri týchto nahovárkach sa dojednali aj o výške vena. Manželstvá z donútenia a manželstvá medzi príbuznými sa uzatvárali vždy z vôle rodičov, ktorých viedol hospodársky a majetkový záujem. Bola to snaha získať do rodiny pracovnú silu, ale aj zväčšiť, no najmä nerozdrobiť majetok. Z tohoto hľadiska sa potom vyberali partneri, ktorých pozemky vzájomne susedili, alebo príbuzní, aby majetok “ostal v rodine”. Vždy bolo záujmom rodiny a manželstva, aby role muža a ženy neležali od seba ďaleko, aby doprava na ne netrvala dlho a aby sa tieto pozemky pri prípadnom delení dali zase sceliť. Bolo teda hospodárskym záujmom rodičov, aby si nevestu nebrali zďaleka a dcéry nevydávali do vzdialeného majetku. Takisto dvojmanželstvá /dvaja bratia ženatí s dvoma sestrami/ vznikali z majetkových dôvodov. Nárok na rodičovský podiel si vzájomne prepustili brat bratovi, sestra sestre a pod. majetok zohrával v tradičnej vidieckej spoločnosti jednu z najdôležitejších úloh. Určoval sociálny status jednotlivých rodín a ich členov, bol základom na uživenie celej rodiny, napomáhal k nasmerovaniu viacerých životných osudov. Preto boj o majetok a o jeho deľbu určoval vzťahy medzi členmi rodiny i v rámci celého dedinského spoločenstva.
Cirkevný sobáš bol uzákonený v roku 1563 a civilný sobáš bol uzákonený od roku 1894.

O našej dedine

V obci sa nachádza rímskokatolícky kostol Narodenia Panny Márie z roku 1820 a kaplnka Najsvätejšej Trojice z roku 1730. Dobrá voda bola centrom Dobrovodského panstva, neskôr bola spravovaná z Chtelnice (rod Erdödy) a následne zo Smolenického zámku (rod Pálffy). Administratívne patrila pod Trnavské biskupstvo, Ostrihomské arcibiskupstvo a Nitriansku župu v Rakúsko-Uhorsku.

Nad obcou sa nachádza zrúcanina hradu Dobrá voda.